Zvuky spoločného jazyka

V marci tohto roka si pripomíname 202 rokov od narodenia Bedřicha Smetanu, tvorcu českej národnej hudby. Toto označenie sa stalo takým známym a rozšíreným, až sa zdá, akoby strácalo význam. „Národná hudba“ môže z dnešného pohľadu znieť ako popisná kategória v učebnici, bezpečne „archivovaná“ medzi romantizmom a fin de siècle. Smetanova hudba a dielo majú však ďaleko od toho byť archívnym materiálom.

V momente, keď napísal operu Braniboři v Čechách, v procese umeleckého spracovania špecifík rytmu a intonácie českého jazyka v Predanej neveste a v okamihu, keď sa z Mojej vlasti stalo slávne dielo svetového významu, prihlásil sa Smetana o slovo v boji o kultúrne sebaurčenie vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Skvelý výkon na niekoho, kto až do ranej dospelosti prakticky neovládal český jazyk, a komu kritici mu hlavne spočiatku vyčítali chybnú prácu s češtinou v libretách. Jazyk bol v tej dobe hlavne prejavom existencie, identity a postavenia.

Istý univerzitný profesor raz briskne podotkol: „Národ musí mať spoločný jazyk. Históriu si vždy nejako vymyslíme, na to máme odborníkov...“ Tá poznámka – napoly ironická a napoly rezignovaná – mi utkvela v pamäti. Na Smetanu a jeho dobu sa hodí takmer dokonale. Jazyk totiž vytvára kultúrne špecifické podmienky, spája i rozdeľuje. Práca s jazykom je procesom kultivácie – a Smetana sa vďaka nemu a spolu s ním kultivoval tiež.

Spoločný, zdieľaný, prežívaný a kodifikovaný jazyk je v akejkoľvek dobe čímsi jedinečným. Nechápte ma zle: nejde tu o jazykový šovinizmus ani o úzkostlivé uchyľovanie sa k pevným bodom. Ide o kultúru. Smetana to ako umelec a hudobník so skúsenosťami zo zahraničia inštinktívne chápal a rozpoznal, a to aj v kontexte domáceho kultúrneho rozmachu po páde Bachovho absolutizmu. Hoci najskôr s objektívnymi ťažkosťami, významne prispel k povzneseniu českej hudobnej kultúry na svetovú úroveň.

Súčasní európski skladatelia, podobne ako mnohí ich predchodcovia, riešia otázky kultúrnej príslušnosti, ktoré sa snúbia s viacerými morálnymi a filozofickými dilemami. Čím je vlastne „národná hudba“ v dobe poróznych hraníc a hybridných identít? Je ešte národný jazyk opodstatneným umeleckým základom alebo sa stal akýmsi globalizovaným idiómom bez širších kultúrnych presahov? Ako je na tom jeho emancipačný potenciál a vo vzťahu k čomu sa dnes môžeme cezeň emancipovať?

Možno je dnes „národná hudba“ konkrétnym spôsobom počúvania a načúvania, ako a čo konkrétna spoločnosť či národ hovoria, ako žijú, tancujú, spievajú... Relevancia Bedřicha Smetanu spočíva aj v pripomienke, že kultúrna identita musí rezonovať v zdieľanom jazyku. Ak hudba skutočne patrí ľuďom, národu, potom je niečím, čo sami rozpoznávajú ešte skôr, než im niekto povie, čo symbolizuje a čo „znamená“. Vtedy ide o zvuky spoločného jazyka.