Zemlinsky Quartet v bratislavskej Redute

14. 1. 2025

Bratislava, Reduta

Zemlinsky Quartet

Beethoven – Bella – Dvořák 

Bol to akoby súkromný ohňostroj po skončení osláv Roka českej hudby… Do bratislavskej Reduty v polovici januára zavítal český súbor Zemlinsky Quartet s programom, ktorý bol populárny, no náročný zároveň. Boli tam všetci – od pravidelných návštevníkov akýchkoľvek koncertov klasickej hudby v Bratislave cez študentov hry na sláčikových nástrojoch až po starých harcovníkov, interpretov-sláčikárov, ktorí sa na koncerte v úlohe poslucháčov zjavia len výnimočne. Bolo prečo prísť, vypočuť si naživo dobre zohraté kvarteto z nám stále najbližšieho zahraničia nie je každodennou záležitosťou.

Beethovenovo Sláčikové kvarteto f mol op. 95 je na otvorenie dramaturgie vynikajúcou voľbou. Bez preháňania geniálne dielo uvádza šokujúco expresívna časť, v ktorej je sonátová forma roztrieštená na črepiny náporom vášnivej expresivity. Očakával som doslova ranu medzi oči, no prudké gesto vstupného motívu hráči výrazovo mierne obrúsili a obmäkčili, jeho energiu sprvu nasmerovali do sféry kultivovanej elegancie, hoci len v náznaku. Riava expresívneho prúdu s príkrymi kontrastmi (všetko sa tu deje na časovo veľmi zhustených plochách) sa drala na povrch tak či onak. 

Inteligentná konverzácia štyroch ľudí, ako sa idea sláčikového kvarteta zvykne definovať, môže mať občas podobu talianskej domácnosti. V komunikácii medzi hráčmi (František Souček, Petr Střízek, Petr Holman a Vladimír Fortin) to sympaticky iskrilo, u Beethovena prekvapila dnes mierne neočakávaná dávka vibrata (milovníci „starej školy“ boli iste spokojní) a aj fakt, že dominantnou postavou kvarteta nebol primárius ako skôr violista, čo je pomerne neobvyklý fenomén. Drobné výhrady by bolo možné vzniesť k artikulácii a intonačnej čistote, nebránilo to však plnokrvnému zážitku aj z ostatných troch častí Beethovenovho diela. Ikonická zostupná línia basu v 2. časti a zádumčivé chromatické fugato, dramatické zvolanie v jej závere ohlasujúce attacca nástup ohnivého scherza či tematicky výrazné finále ústiace do sangvinickej, na prahu bláznivosti pulzujúcej rýchlej kódy v durovej tónine – toto všetko malo z hudobného hľadiska hlavu a pätu, výsledný tvar bol veľmi kompaktný a pôsobivý.

Sympatickým gestom bolo zaradenie slovenského diela, Sláčikového kvarteta e mol Jána Levoslava Bellu, známeho aj ako Kvarteto v uhorskom štýle, hoci to sa vzťahuje viac-menej len na populárnu 3. časť s výraznými folklórnymi názvukmi. Zvyšok je poctivá, technicky vynikajúco vystavaná aj dotykom múzy požehnaná komorná hudba neskorého 19. storočia. Prakticky jediná od autora z nášho územia, ktorá môže bez rozpakov stáť po boku Beethovena a Dvořáka, ako to bolo v tento večer. Tak sa hudobníci k dielu aj postavili – s plnou vážnosťou aj emocionálnym vkladom. Najpamätnejšou bola pre mňa krásna lyrická 2. časť, ktorú uvádza velebná chorálová téma v najhlbších polohách violy a violončela. Prevýšila aj dojem z nasledujúcej odľahčenej tanečnej časti, v ktorej sa striedajú úryvky folklórne znejúceho materiálu etnicky rôznorodej proveniencie (preto „uhorský“ štýl) a ktorá v publiku vzbudila podľa očakávania najživší ohlas. Česi hrali (pravdepodobne) neskoršiu, prepracovanú verziu diela, kde je do vstupného motívu vložené pizzicato a prechody medzi kontrastnými melodickými úsekmi sú plynulejšie. Nie som si však istý, či celkom ku prospechu skladby. Verzia, známa zo staršej nahrávky Moyzesovho kvarteta, síce otvorenejšie priznáva charakter potpourri, no medzi uvedeniami rôznorodého materiálu je dostatok „vzduchu“, poslucháč nie je zaplavený nepretržitým myšlienkovým prúdom…Ale aj preto je dobré, že prišli Česi a Bellu zahrali „inak“.

Druhá polovica večera patrila už len českej hudbe. Sláčikové kvarteto F dur op. 96 „Americké“ je nepochybne najpopulárnejším z pera Antonína Dvořáka. Pri počúvaní interpretácie Zemlinsky Quartet som si však uvedomil, že nie je len zmesou príjemne ľúbivých a ľahko zapamätateľných melódií (tie sú nepochybne hlavným dôvodom jeho obľuby), ale vo viacerých okamihoch takmer symfonicky koncipovaným cyklom s množstvom sofistikovane prepracovaných kontrapunktických situácií, dielom s dvoma simultánne prítomnými vrstvami určenými rôznym typom poslucháča. V tom spočíva Dvořákova veľkosť… 

Po strhujúcom finále mali hráči v rukáve tromf v podobe kvartetovej úpravy skočnej zo Smetanovej Predanej nevesty. Tá bola vyslovene komediantským číslom presne ako v opere, z akustického aj vizuálneho hľadiska, momentom brilantnej neverbálnej komunikácie s publikom, posledným výstrelom ohňostroja českého muzikantstva…