Zbor Vox Clamantis oslavoval Pärta v Bratislave
26. 6. 2025
Bratislava, Veľký evanjelický kostol
Vox Clamantis, Jaan-Eik Tulve
Viva Musica! Festival
Pärt – Lang
Deväťdesiatiny Arva Pärta si v tomto roku pripomína azda celá Európa; koncerty s prevažne vokálnymi dielami estónskeho skladateľa v uplynulých mesiacoch ponúkli Pražské jaro aj Košická hudobná jar. Bratislava túto možnosť zažila na sklonku júna vďaka festivalu Viva Musica! Hosťom tentokrát nebol Estónsky filharmonický komorný zbor s Tõnu Kaljustem, ale komorný zbor z domovskej krajiny oslávenca Vox Clamantis, ktorý vedie Jaan-Eik Tulve. Jeho špecializáciou je najmä gregoriánsky chorál a stredoveká sakrálna polyfónia, hudba Arva Pärta však – aj vďaka aktivitám Manfreda Eichera a jeho labelu ECM – predstavuje významnú časť jeho portfólia.
Menu pomyselnej narodeninovej oslavy na začiatku oboch jej polovíc otvárali gregoriánske antifóny – logicky, gregorián patrí k najvýznamnejším inšpiračným zdrojom Pärtovej hudby po niekoľkoročnej tvorivej kríze nasledovanej obratom od (nádherne nezbedných) avantgardných excesov k tomu, čo sa zvykne nie celkom adekvátne označovať ako duchovný minimalizmus. Prepojenie medzi svetom raného stredoveku a neskorého 20. storočia bolo cielené tematicky aj textovo: na O Adonai nadviazali Pärtove Sieben Magnificat-Antiphonen, pričom druhá z nich zhudobňuje (v nemčine) rovnaký text; v druhej polovici zasa antifónu Virgo prudentissima (spievanú zborom rozdeleným na dve časti, zostupujúc po schodoch z oboch strán galérie kostola) nasledoval Pärtov Magnificat. Zaujímavé pritom bolo, že v danom okamihu som medzi oboma svetmi vnímal viac rozdielov než styčných bodov. Napriek snahám vtesnať Pärta do „chlievika“ duchovného minimalizmu, chápať ho ako autora relaxačnej a meditačnej hudby s puncom hĺbky duchovnosti (slovom, pohodlne ho umiestniť na regál supermarketu postmoderny), jeho tvorba je pevne zakorenená v odkaze „storočia disonancie“, nie v ranom stredoveku. Oproti (opäť zdanlivej) výrazovej objektívnosti gregoriánu je to hudba plná vnútorného pnutia a drámy, hoci sa všetko odohráva v stíšenej dynamike a pomalších tempách, v rámci priezračnej a predvídateľnej diatonickej harmónie. Sedem antifón určených na prednes v poslednom týždni adventu nie je hudbou na relaxáciu, očakávanie príchodu Spasiteľa na svet je drámou, podobne aj spev starca Siemona, ktorý už môže pokojne zomrieť, v Nunc dimittis. Aspoň tak tieto diela vyzneli v interpretácii estónskeho zboru, s vynikajúcou kultúrou komorného spevu. Ľutovať bolo možné iba mierne poddimenzovaný basový register, bohatší zvukový objem by napomohol kontrastu; a tiež nie dokonale čitateľnú dikciu, najmä v jazykoch iných ako latinčina – v nemčine, ruštine (vo vokálnej verzii pôvodne sláčikovej skladby Silouan’s Song) a angličtine (v záverečných skladbách oboch polovíc večera: Peace upon you, Jerusalem a And I heard the Voice). Pri komornom zbore by sa automaticky rátalo s dokonalou zrozumiteľnosťou textu, no je možné, že istú rolu tu zohrala aj akustika zaplneného kostola.
Osobitnou kapitolou boli dve skladby Davida Langa, amerického skladateľa, označovaného aj za nasledovníka línie, ktorú v hudbe poslednej štvrtiny minulého storočia vytýčil Arvo Pärt. V prvej polovici to bola the sense of senses, v druhej for love is strong. Obe v dobrom zmysle „americké“ z hľadiska príklonu k vitálnej repetitívnosti, ústiacej do takmer zenovej hypnotickosti. V interpretácii estónskeho zboru im však akoby chýbalo viac šťavy, živší pohyb, spontánnejšia sviežosť v artikulácii a možno aj rezkejšie tempo. Skrátka, Estónci pôsobili trocha chladne a akademicky; pri druhej zo skladieb som sa pristihol, že sa nudím, myšlienky mi blúdia ďaleko od hudby a v duchu sa teším na návrat k Pärtovi. Lebo v kreovaní jeho dokonale vybrúsených niekoľkominútových zborových miniatúr boli jeho krajania azda najautentickejší, možno ešte o kúsok viac než v gregoriánskom repertoári. V týchto okamihoch bolo najlepšie nechať sa s privretými očami vtiahnuť do myšlienkového sveta jedného z najoriginálnejších hlasov hudby nedávno uplynulého veku, zažiť dotyk neopakovateľnej osobnosti. Všetko najlepšie, Arvo Pärt!