Záverečný koncert BHS s oprávneným standing ovation

11. 10. 2026

Bratislava, Reduta

BHS

Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, Christina Landshamer, Anna Werle, Yutaka Sado

Mahler

Záverečný koncert Bratislavských hudobných slávností v roku 2026 bol zasvätený jedinému autorovi a jedinému dielu: Druhej symfónii Gustava Mahlera s podtitulom Vzkriesenie, veľkolepému 90-minútovému neskororomantickému vokálno-inštrumentálnemu výtvoru. Uvedenie tejto mimoriadne náročnej partitúry je vždy sviatkom. Garantom jej kreatívneho rozoznenia sa mal stať orchester a zbor Slovenskej filharmónie, nad ktorými bdela taktovka vynikajúceho japonského dirigenta Yutaku Sada.

Človeku sa naskytla príležitosť porovnať dva špičkové orchestre: The Cleveland Orchestra, ktorý v Redute hosťoval o deň skôr a náš prvý orchester v krajine. Skôr než rozdiel v akejsi objektívne nemerateľnej kvalite zaujal odlišný ľudský prístup a mentalita. Oproti dokonale perfekcionistickému zvuku Američanov stálo ľudsky zraniteľné, ale o autentickejšie a spontánnejšie gesto SF. Tento prirodzený temperament, vrúcnosť a vášnivosť účinne podporil aj Yutaka Sado, dirigujúci s úspornými gestami a výnimočným koncepčným nadhľadom.

Symfónia má päť častí a ľudský hlas v nej má skôr doplnkovú, aj keď veľmi dôležitú funkciu. Prvá časť mala byť akousi smútočnou slávnosťou na počesť hrdinu z Prvej symfónie vo veľmi veľkoryso chápanej sonátovej forme. Počuli sme veľa výbušnosti, dramatizmu, ale aj nežných nárekov. Druhá časť predstavuje okamihy šťastia v živote zosnulého hrdinu v prekvapujúco prísnej rondovej forme – zneli široké nástojčivé legata, prelínajúce sa so sotva počuteľným pizzicatom a jemne zdržanlivou hravosťou. Tretia časť je symfonickým spracovaním piesne Svätý Anton Paduánsky káže rybám a prináša akési démonické moto perpetuo. Tu by som možno očakával viac snahy o transcendentálnosť v priblížení chaosu a pomätenosti tohto sveta, viac dravosti a plasticity pri frázovaní.

Štvrtá časť sa opiera o vokálnu zložku, zo zbierky Chlapcov čarovný roh si Mahler vybral pieseň Urlicht (Prasvetlo). O jej senzitívne a sugestívne pretlmočenie sa zaslúžila mezzosopranistka Anna Werle, ktorá presvedčivo priblížila očakávané zmŕtvychvstanie. Nuž a ťažiskom symfónie je gigantická posledná časť, ktorá síce nie je programová, ale naznačuje rôzne apokalyptické vízie, vrátane posledného súdu a vzkriesenia. Posledných pätnásť minút je absolútnym vyvrcholením symfónie, kde sa zapája aj zbor: najprv v úplnom pianissime a ku koncu v katarzii ohlušujúceho zvuku.

O účinné stupňovanie sa mali postarať aj dve vokálne sólistky, Anna Werle a Christina Landshamer. Napriek ich hlasovo a muzikálne vycibrenému, podmanivému výkonu mi však práve v ich konečnej gradácii (v úseku, kde nespieva zbor) chýbal onen očakávaný strhujúci, vášnivý moment. Keď však SFZ (zbormajsterka Petra Torkošová) prepol na záverečné najvyššie obrátky, prišlo k finálnej monumentálnej oslave vzkriesenia a dostavila sa aj husia koža. Ťažko k výkonu zboru čosi dodať, spievali čisto, razantne, oduševnelo a spoľahlivo – ako vždy. Koncert bol dôstojnou, vydarenou bodkou za maratónom tohtoročných BHS a asi málokedy som standing ovations považoval za také odôvodnené ako v ten večer.