Za Vladom Rusóom

Vlado Rusó bol mojím spolužiakom na Konzervatóriu v Košiciach. Je tomu práve 60 rokov, čo sme spolu maturovali. A práve on vytvoril pre nás nádherné tableau, ktoré bolo takým naozaj výnimočným medzi ostatnými vystavenými vo výkladoch obchodov na Hlavnej (vtedy Leninovej) ulici.

Seba – na fotografii je prvý v pravom rohu – i nás všetkých zakomponoval do znázorneného organu, ktorý sám študoval. Na konzervatórium prišiel ako cezpoľný žiak študovať klavír. Snáď to bola jeho usilovnosť, ktorá spôsobila presilenie rúk a  presedlanie na organ, ktorý sa práve v Košiciach vďaka Ivanovi Sokolovi etabloval.

Neskôr začať študovať aj kompozíciu.

Vlado bol akýsi iný ako my okolo neho. Rezervovaný, uzavretý, nevhodný na študentské vylomeniny. Zato vedel viac ako my všetci. Vzdelaný bol hlavne v histórii, konkrétne v mytológii. Našu dejepisárku si dovolil dokonca odvážne dopĺňať zaujímavými informáciami. Na otázku, odkiaľ to všetko vie, odpovedal pokrčením pliec.

Tak ako bolo vtedy zvykom, v triedach sme mali nástenky, ktorých obsah sme pravidelne menili. Raz pripínal na nástenku novinky Vlado Rusó. Ako heslo použil tento Beethovenov výrok Hudba má vykresať oheň z duše človeka. Možno nie len ja, ale aj iní žili vo svojich aktívnych muzikantských rokoch touto myšlienkou. A Vlado nepochybne tiež.

Potom sa pre mňa meno môjho zaujímavého spolužiaka na dlhé roky vytratilo z pozornosti, i keď občas sa objavilo na stránkach Hudobného života. Vedome som ho postretla až v čase, keď som sa začala zaoberať dôsledkami nacizmu na slovenskú hudbu. Otec Vlada, Gejza Rusó, patril k prenasledovanej časti židovského a rómskeho obyvateľstva za slovenského štátu a prežil iba vďaka šťastným náhodám a veľkorysým ľuďom. Róm Gejza Rusó a Žid Karol Elbert hrávali spolu ako trpení v hotelových kapelách.

No a v posledných rokoch som stretla párkrát Vlada Rusóa sediac s malou harfou na chodníkoch starého mesta Bratislavy. Pohľad naňho mi zovrel hrdlo, chcela som sa opýtať, či snáď potrebuje nejakú pomoc. Môj spolužiak ma nespoznal alebo možno spoznať nechcel…