Za Evou Kamrlovou (1942–2024)

Eva Kamrlová

(1942–2024)

V rokoch 1957–1963 študovala hru na organe na Konzervatóriu v Bratislave u Irmy Skuhrovej. Po absolvovaní konzervatória v rokoch 1963–1968 študovala na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave u prof. Ferdinanda Klindu, kde štúdium ukončila s vyznamenaním. Počas vysokoškolských štúdií sa stala laureátkou medzinárodnej organovej súťaže Pražská jar. Ako prvá Slovenka absolvovala majstrovské interpretačné kurzy v belgickom Mechelene u významného skladateľa a organistu Flora Peetersa. V oponentskom posudku na jej diplomový recitál renomovaný organista a skladateľ Štefan Németh-Šamorínsky napísal: „Ide o výnimočne nadanú, kultivovanú a výborne vzdelanú absolventku VŠMU.“

V 70. rokoch sa na jej koncertnom živote v spojení s protirežimovou nekonformnosťou rodiny odrazila túžba po rodinnom živote (spolu s manželom vychovala dve úspešné deti). Totiž v 50. rokoch bol jej otec väznený komunistickým režimom. Mamku kvôli tomu ako učiteľku vyhodili z práce, a preto sa nemohla dostať na gymnázium. Túto skutočnosť spätne vnímala ako svoje veľké šťastie, lebo vďaka svojmu kádrovému profilu v tých časoch sa dostala „len“ na konzervatórium, kde ju štúdium uchvátilo a od začiatku dosahovala vynikajúce výsledky. Po vysokoškolských štúdiách dvanásť rokov pracovala ako organistka v bratislavskom Krematóriu, neskôr učila na ZUŠ. Svoj hudobný rozhľad však v tom čase uplatňovala v publicistike a v rôznych rozhlasových reláciách. Aj ako nestranníčka sa pre svoju odbornosť v r. 1987 stala tajomníčkou Sekcie koncertných umelcov vo Zväze slovenských skladateľov a koncertných umelcov, kde pomáhala organizovať veľké koncerty a festivaly. Zúčastňovala sa aj na tvorbe odborných komisií a vyhľadávala nové formy uplatnenia koncertných umelcov. V spolupráci s Mariánom Lapšanským koncepčne i organizačne prispela k príprave a realizácii prvých piatich ročníkov festivalu stredoeurópskeho koncertného umenia v Žiline, ktorý sa koná od r. 1990. Od r. 1992 spolu s Ferdinandom Klindom organizačne i dramaturgicky zabezpečovala Medzinárodný organový festival Slovenské historické organy, ktorý trvá dodnes.

Medzitým koncertovala v Poľsku, Nemecku či Španielsku a premiérovala organové diela slovenských autorov, napr. Juraja Beneša, Juraja Hatríka, Milana Nováka, Ilju Zeljenku a ďalších. Vladimír Čížik v Slovníku slovenského koncertného umenia v r. 2002 uviedol: „V Kamrlovej interpretačnom prejave sa výrazne uplatňuje ženskosť v spojení s eleganciou, istým druhom rebelantstva voči strohému, akademickému strojovému výrazu, stavebný nadhľad i zdatné technické zázemie. Svoje cítenie vie podriadiť štýlu, požiadavkám autora a jeho diela.“ Poslednou zastávkou v profesionálnom živote Evy Kamrlovej pred odchodom do dôchodku bolo v r. 1994–1999 Cirkevné konzervatórium, kde spoluzakladala odbor Cirkevnej hudby a vyučovala tiež hru na organe. Mal som tú česť preberať vedenie odboru po tomto vzácnom človekovi.

Rád podčiarkujem, že Evu Kamrlovú milovali celé generácie slovenských organistov aj pre jej nákazlivý humor a typický šarm. Za ľahkosťou bytia sa však skrývalo mnoho múdrosti a nadhľadu. Ak smiem byť osobný, Eva Kamrlová bola mojím veľkým podporovateľom a od môjho absolventského recitálu v Slovenskom rozhlase v r. 1998 nevynechala žiadny môj bratislavský koncert. Vždy prišla povzbudiť, zablahoželať a už ako chodiaca legenda aj čo-to zaujímavé pospomínať. Na organových koncertoch Pod pyramídou v Slovenskom rozhlase sme dlhé roky spolu s Etelou Čárskou sedávali na „svojich“ akusticky osvedčených miestach v trinástom rade. A keďže išlo o priame prenosy, mal som radosť, že naším očným kontaktom bez slov sme si vždy rozumeli…