Za diamantom

Keď má náročnejšie obdobie a potrebuje sa upokojiť, pustí si Bacha. Heiko Jung nahral dvanásť častí z Bachových suít pre violončelo v úprave pre basgitaru. Rozhodol sa, že sa občas nejakú naučí. Tak ako sa naučil surfovať, piecť lávový koláč alebo riadiť vysokozdvižný vozík. Keď mal náročnejšie obdobie pred štyridsiatimi rokmi, ľahol si na svoju váľandu a zabodol oči na stranu vytrhnutú z časopisu. Odložil si obrázok z filmu Honba za diamantom, díval sa na Michaela Douglasa a ten sa díval na loď. Chlapec za najlepší film dlho považoval Sedem statočných. Lenže od Honby za diamantom sa všetky jeho úvahy upínali k lodiam, k moru, k cestovaniu, nie, nečítal Verna, hovoril, že čítanie je málo, on chce predsa žiť. Po filme o kovbojoch sa nechcel stať agronómom ani zlatníkom, ale po Honbe za diamantom vedel, že musí cestovať. Ako decko chodieval každý podvečer do krčmy vedľa záhradkárskej osady, mama mu už ani nemusela hovoriť čo a ako, jeho povinnosťou bolo priviesť domov otca. Otec sa nikdy nevzpieral. Uvidel chlapca, postavil sa a išiel s ním. Okolo plotov kvitla baza, koncom mája sa záhradky hemžili motykami, rebríkmi a prvými jahodami a čerešňami a chlapec s otcom sa vliekli, dvaja statoční, v neviditeľnom súzvuku. V marci 1986 dovŕšil chlapec osemnásť rokov a hneď v tú jeseň sa mu podarilo dostať sa do lietadla, smerujúceho na Kubu. Sedel v lietadle prvý raz. Na vedľajšom sedadle sa rozvalil chlap v dederónovej košeli a funel od začiatku až po medzipristátie v Montreale. Tam sa ho chlapec zbavil a ostatných pasažierov tiež. Vyskočil do uličky a vybehol z lietadla, z ktorého nikto vybiehať nesmel, utekal presne tak, ako to hovorili na Hlase Ameriky, odletová hala bola vzdialená nanajvýš sto metrov, nikto ho neprenasledoval a on letel tmou, naháňajúc svoj diamant. Prvému policajtovi, na ktorého natrafil hneď pri dverách, povedal len azyl a ten ho zobral za ruku. O chvíľu boli v kancelárii. Na stolíku uvidel nosič s červeno-bielou zástavkou. V ten deň prenocoval na letisku. „Á votre santé!“ privítala ho o niekoľko dní tmavá žena s kýbľom, metlou, pod jednou pazuchou niesla deku a v druhej ruke fľašku. To bolo už v ubytovni, dni sa valili, chlapec sa ocitol na inej planéte. Nerozumel jej, vopchala mu tú fľaštičku do ruky a naznačila, nech ustúpi, chce to tu umyť. Tak si spomenul na otca, na jeho čierne nechty. Už bol vo výsluhovom dôchodku, čo teraz s nimi bude, uvedomil si náhle, hoci doma vedeli o chlapcovej túžbe, predsa len, pokúsi sa im zatelefonovať. Pred mesiacom im povedal, čo má za lubom, a oni povedali, že je príliš mladý. Tým sa debata skončila, nie preto, že by to bola ich definitíva, ale otca už čakali v pohostinstve a ponáhľal sa, mali mariášový turnaj, samí starí baníci, čiže chlapi po päťdesiatke. Otec mal v bani aj úraz, dávno, na začiatku kariéry, keď sa ako sedemnásťročný učeň motal okolo vozíkov a zlomil si nohu. Noha sa zahojila, vyplatili mu poistku a aby ju neprepil, odložil si ju, napokon, vtedy ešte nebol alkoholikom, takže nevedel, že by ju bol mohol býval postupne minúť na návykové látky. Poistka celý čas odpočívala v útrobách socialistického finančného ústavu, a keď mal chlapec tých osemnásť, rodičia ju previedli na jeho meno. Tak si mohol kúpiť zájazd na Kubu. Bol vzorným zväzákom, ktorého, pochopiteľne, prijali na univerzitu v hlavnom meste a ktorého otec ako člen strany zároveň dlho a dobre fáral. Prvé dni v Kanade sa mu vynárali spomienky na všetko obyčajné a všedné. Aj na stoly s krígľami, na svoju izbu, na prašiaky pred domom. Vo Vancouveri sa zoznámil s rodákmi. Hral s nimi futbal, chodil do školy pre imigrantov a hľadal si prácu. V honbe za diamantom celkom zabudol na svoj pôvodný sen. Na more, na lode. V jeden večer, krátko po Novom roku, sa ocitol v podniku, kde na pódiu ľudia rozprávali svoje príbehy a potom zahrali na hudobnom nástroji, zväčša na gitare. Vôbec nevie, čo ho to pochytilo, začal si písať vety, slohy a básničky, neskôr pohmkávať, hľadať k nim melódiu. V imigrantskej večernej škole sa zoznámil s Patríciou, aj ona, ako mnoho iných Patrícií, dostala svoje meno po Pat z Troch kamarátov. Vedela hrať na všetkom, čo chytila do ruky, ale tu ich učila angličtinu. Nasával jej tvár s veľmi jemnými črtami a prsty s výraznými kĺbikmi, tie si všimol ako prvé, keď chytila do rúk paličku a behala ňou po nepravidelných slovesách. Vedľa podstatných mien a slovies mali na tabuli pripnuté obrázky, dúfala, že práve takto sa ľuďom dostanú slová pod kožu. Chlapcovi sa pod kožu dostala jej výslovnosť a pod jej kožu sa vnútila jeho mladosť, odvaha a obrázok, ktorý mal vložený za plastovým obalom zošita. Honba za diamantom, čiernobiela kópia fotografie – keď to uvidela, zasmiala sa a oprela o zošit ukazovák: „my favourite.“ Naučil sa hrať všetko, čo hrala ona. Kúpil si gitaru, potom ďalšiu. Pat zmizla kdesi v Hongkongu, ale chlapec hral. Predovšetkým vtedy, keď mal náročnejšie obdobie. Johna Fogertyho, Fleu, Jamersona, Burtona – a Bacha, to je jasné. Život v emigrácii na človeka kládol iné nároky, nemusel sa obmedzovať, pokiaľ išlo o veci, o pekné oblečenie, o rybolov na dravých riekach, o pohľady na prístav. Problém bol v tom, že bol jednostaj v robote, a ak nebol, spal. Vrátil sa domov v roku 1992 a založil skupinu. Pamätal si presne, kedy sa skončil jeho pracovný pomer na farme v Kanade, kedy sa s ním rozlúčili kolegovia, vie, v ktorom bare na ktorej ulici boli v ten večer, čo kto pil, čo kto hovoril, čo mala oblečené servírka, aké bolo počasie a v akom pohári mu priniesli pivo. Fakt, že si to všetko pamätal tak dobre, znamenal, že sloboda sa skončila. Honba za diamantom sa neuskutočnila, nielenže si nekúpil loď, ani sa nikdy na nijakej neviezol, trajekt z Vancouveru na ostrov Nanaimo sa neráta. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)