Z neznámeho objav
Ťažko som mohol prehliadnuť 270. výročie narodenia Josepha Martina Krausa, ktoré prebehlo v júni. Výročie skladateľa, ktorý je vášnivým nadšencom a znalcom známy ako „švédsky Mozart,“ hoci toto označenie nie je príliš férové a presné, ako už to pri takýchto nálepkách býva pravidlom. Kraus rozhodne nebol niekto, kto by potreboval záštitu populárnejšieho kolegu a súčasníka.
Kraus je úkaz sám osebe. Jeho hudba je invenčná a osobitá. Napriek tomu zostáva mimo hlavného prúdu koncertného života. Dôvody sú zrejme pragmatickejšie a patrí medzi ne regionálna izolácia. Napriek rozsiahlej tvorbe s viac ako 200 kompozíciami tvoria väčšinu operné a vokálne diela, čo je pre dramaturgiu symfonických orchestrov dneška, hľadajúcich najmä symfonické formy a koncerty, ťažší oriešok. Nemenej dôležitým ostáva aj konzervatívny prístup pri výbere repertoáru založený na jeho známosti a rozpoznateľnosti širším publikom.
Tak či onak, Kraus patrí ku skladateľom, ktorí sa poslucháčovi neodhalia okamžite. Dnes, keď je pozornosť drahou komoditou a celé odvetvia sú postavené na tom, aby ju čo najrýchlejšie získali a udržali cez dopamínový efekt, tento skladateľ ťahá za kratší koniec. Je skôr výnimkou, keď veľké dielo odhalí svoju podstatu pri prvom poslucháčskom kontakte. Ak sa to náhodu stane, je to je viac záležitosťou poučeného poslucháča, schopného vnímať potenciál aj v tých najmenších detailoch, než výsadou samotného diela.
Krausovo dielo patrí práve do tej kategórie, ktorá si vyžaduje čas a v ktorej sa tento investovaný čas postupne premieňa na nepriateľa nudy. Nedať šancu novoobjavenému skladateľovi nie je najlepšia cesta ku kultivácii vlastného vkusu. Je potrebné to skúšať, pretože to má aj univerzálnejší presah: podnecuje nás to premýšľať o tom, koľko času a energie sme dnes ochotní venovať tomu, čo je neznáme a neodhaľuje svoju povahu a podstatu na ploche zopár pominuteľných sekúnd.
Pravdepodobne najlepším úvodom do Krausovho diela sú štyri kompozície. Jeho prvá Symfónia c mol VB 142 z r. 1783, je vlastne akýmsi pomyselným vrcholom Sturm und Drang štýlu vďaka svojej napätej trojdielnej dramatickej štruktúre a búrlivému psychologickému náboju, ktorý odráža raného Beethovena. Túto symfóniu mal rád aj Joseph Haydn.
Ďalšou skvelou kompozíciou je Symphonie funèbre (Pohrebná Symfónia) c mol VB 148 z r. 1792. Zaujme najmä neobvyklou štruktúrou formy, ktorá je postavená výhradne na pomalých častiach, v ktorých sa postupne buduje hlboko tragické napätie cez tlmené, pulzujúce rytmy tympanov v sprievode pestrej tónovej palety dychových nástrojov.
Symfónia e mol VB 141, skomponovaná medzi decembrom 1782 a marcom 1783, ktorej autorstvo bolo desaťročia sporné, resp. nesprávne pripisované talianskemu skladateľovi Giuseppe Cambinimu, je ďalšou možnou vstupnou bránou do Krausovej estetiky. Vyriešenie autorskej otázky priniesol až začiatkom 80. rokov 20. storočia muzikológ Walter Lebermann, ktorý pomocou štýlovej analýzy kompozíciu pripísal Krausovi. Ide o energickú symfóniu a kritici ju zvlášť vyzdvihujú pre jej strhujúce vonkajšie časti. Jej historický význam spočíva v remeselne a štýlovo prepracovanom prístupe, vďaka ktorému je Kraus považovaný za špičku európskeho klasicizmu.
Napokon je tu Pohrebná kantáta pre Gustava III (Begravningskantata) VB 42 z r. 1792, ktorá v niečom súvisí s už spomínanou Symphonie funèbre, hoci je samostatným dielom s vlastným katalógovým označením. Pohrebná kantáta je monumentálne dielo, ktoré predstavuje zborové vyvrcholenie uceleného kráľovského smútočného rituálu. Rozvíja tematickú podstatu Symphonie funèbre tým, že spája štyroch vokálnych sólistov, miešaný zbor s operným formátom a intenzitou, aby vyjadrila kolektívny smútok národa pri smútočných obradoch za zosnulého švédskeho kráľa.
A tak je Krausovo jubileum napokon aj nenápadnou pripomienkou, že najväčším nepriateľom veľkého umenia nemusí byť dobovo typicky podozrivý nezáujem, ale skôr netrpezlivosť.