Xilin Wang: Symphony No. 3
Životný príbeh čínskeho skladateľa Xilina Wanga (1936) je pozoruhodný. Študoval na konzervatóriu v Šanghaji, v časoch tzv. kultúrnej revolúcie sa opovážil kritizovať režim Maa Ce-tunga a bol odsúdený na štrnásť rokov nútených prác v nápravnom tábore. Prežil, ďalej intenzívne komponoval a v súčasnosti žije v Nemecku. Jeho hudba dokonale odzrkadľuje drastické životné skúsenosti, pričom z orchestrálnych diel je vysoko cenená najmä Symfónia č. 3.
Dielo z r. 1989–1990 venoval autor tisíckam obetí násilne potlačených nepokojov na Námestí nebeského pokoja v Pekingu v r. 1989. Symfónia vyšla v podobe live nahrávky z koncertu Čínskeho národného symfonického orchestra pod vedením švajčiarskeho dirigenta Emmanuela Sifferta v Šanghaji v r. 2018. Čínska kultúrna politika relatívne často toleruje kritických umelcov staršej generácie, najmä pokiaľ majú svetové renomé ako Xilin Wang, ale ich diela sa zvyčajne uvádzajú bez sprievodných textov a akejkoľvek mediálnej podpory.
Hudba Xilina Wanga je unikátna, predstavuje totiž akúsi syntézu európskej symfonickej hudby bez akéhokoľvek náznaku exotických hudobných prvkov či tradičného čínskeho inštrumentária. Wangovým kompozičným vzorom bolo mohutné heroické vzopätie Šostakovičovho symfonizmu, ktorý prestupuje celé jeho dielo, hoci, na rozdiel od Šostakoviča, neprináša ani len náznak zmierenia a katarzie. Wanga zároveň veľmi ovplyvnila aj európska avantgarda, najmä husté zvukové polia neurčitých tónových výšok Pendereckého a Ligetiho. V jeho diele sa dajú poľahky objaviť aj stopy viacvrstevnosti Ivesa či postminimalistických farebných tendencií Johna Adamsa.
Prvá časť symfónie Adagio prináša v úvode rozsiahlu, nekonečnú melódiu v basovej polohe sláčikov. Tento cantus firmus v podobe pochmúrnej, chromaticky zvlnenej témy v unisone postupne stúpa a narastá. Priebeh témy narúšajú divoké vpády plechových dychov, kým plačlivú melodickú líniu ďalej formuje anglický roh. Zádumčivé tóny témy následne preberá flauta a sláčiky v dlhých, napätých líniách. Búrlivé plechy kreslia desivé výjavy, exponované sláčiky vybuchujú v príkrych textúrach navrstvených trilkov, kým batéria bicích dovršuje intenzívny pocit apokalypsy. Nevídané zvukové peklo rázne preruší až návrat tichej úvodnej melódie v base za sprievodu jemného zvonenia.
Druhá časť Allegro podľa skladateľa predstavuje hektické scherzo, hoci Wangova brutálna zvuková mašinéria nemá nič spoločné s asociáciami spojenými s týmto názvom. Razantná hudba miestami ponúka aj hravé prvky, napríklad farebný zvukový cirkus bizarných a zúrivo sa imitujúcich fugát, pozornosť však ovláda zvuk sirén a koordinovaný chaos, pikoly a trúbky v pochodovom rytme, fanfáry a dunivé ozveny militaristických parád v akejsi mnohonásobne zväčšenej a démonickej ivesovskej koláži. Momentov na stíšenie je iba veľmi málo, pekelné lamento kvíliacich plechov a drásajúcich bicích znie úmorne a vytrvalo extaticky.
Zvukový obraz tretej časti Adagio otvára harfa. Zaznievajú jemné, farebné trilky sláčikov, ktoré pôsobia ako izolované výkriky, kým trblietavé, mihotajúce sa zvukové pozadie hrozivo stúpa. Sláčikové glissandá smerom nadol vytvárajú krásne zvukové polia a stúpajúce trilky vynášajú na povrch exotickú mikrotonálnu melódiu.
Záverečná časť Allegro je pravdepodobne najvýraznejšia a najpestrejšia. Xilin Wang v nej rozoznieva farebné, krúžiace motívy. Repetované akordy plechov vytvárajú doslova víriace peklo, v ktorého pozadí nepretržite pulzuje rytmický tep. Premenlivé staccatové textúry rôznych sekcií orchestra pripomínajú pôsobivé minimalistické plochy. Aj túto časť završuje návrat úvodnej melódie v base, doplnenej smutnými líniami anglického rohu.
Kontakt s hudbou Xilina Wanga určite nie je každodennou záležitosťou a prináša priam transcendentálny zážitok. Zvuková a interpretačná kvalita nahrávky tejto extrémne náročnej partitúry je fascinujúca a strhujúca.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)