Wertherov návrat

Sezóna 2024/2025 sa v troch slovenských operných divadlách koncom júna uzavrie. Už dnes je isté, že s historicky rekordne nízkym číslom premiér. V súboroch mimo Bratislavy na ich štandardný počet jednoducho chýbali financie od zriaďovateľa.

Téme SND sa nateraz vyhnem, tam je problematika odlišná. Ďalšie dva operné domy reagovali rozdielne. Štátna opera Banská Bystrica druhú plánovanú premiéru (Mozartovu Figarovu svadbu) preložila na nasledovnú sezónu. Národné divadlo Košice po inovatívnej verzii Suchoňovej Krútňavy, bezkonkurenčného činu roka, ako  náhradný titul vrátilo do ponuky Werthera od Julesa Masseneta. Vo forme obnovenej premiéry. Stalo sa tak po tri a pol roku od zrodu inscenácie v októbri 2021. 

Werther v Košiciach uzrel svetlo sveta po prvýkrát v smutnom období pandémie s obmedzeným počtom divákov i repríz. Napriek tomu v pôvodnom naštudovaní vypovedal o zladení autonómnych názorových východísk inscenátorov (vyplýva to zo zaujímavých vyjadrení v rozhovore s dramaturgom v bulletine) a tímovej spolupráci s dirigentom (vtedy Vinicius Kattah), dramaturgom (Stanislav Trnovský) a ústredným sólistickým párom. V obnovenej premiére väčšina obsadenia ostala bez zmien, ba podarilo sa opäť získať medzinárodne vyťaženú Elenu Maximovu (medzi vystúpeniami v Zürichu a Viedenskej štátnej opere) do postavy Charlotty. V pôvodnej premiére mala za partnera Petra Bergera a obaja sa s úlohami zžili, akoby boli šité na ich umelecké a osobnostné miery.

Nemecký režisér Alexander Wiegold so scénografom Michalom Syrovým a kostýmovým výtvarníkom Tomášom Kyptom poňali predlohu ako voľnú kombináciu vizuálne pôsobivej, nie však gýčovej ilustrácie času a miesta s prvkami symboliky. S akcentom na psychologické a emóciami nabité sondy do charakterov hlavných postáv. Projekcie, dnes často zneužívaná barlička (video dizajn Michael Balgavy), dotvárali pomocou „revuálky“ atmosféru 1. dejstva a formovali ju aj v hudobne neprerušenom prepojení dvoch posledných dejstiev. 

Čitateľná scénografia vypovedala o meniacich sa ročných obdobiach, o situáciách nadväzujúcich na dejový vývoj. V 2. dejstve sú to prázdne obrazové rámy, do ktorých občas vstupujú postavy, v treťom prikrytá časť nábytku a spomienkové miniatúry domčekov. Záverečný obraz je uchopiteľný len v prípade presného naplnenia režijnej koncepcie. Wertherova samovražda strelou do hrude sa odohráva počas medzihry za scénou. Ďalšie dianie, od jeho usadenia na rám obrazu až po odchod zo života pozvoľným vzďaľovaním sa do hĺbky javiska, je zaujímavé len za podmienky detailného hereckého rukopisu. V obnovenom Wertherovi tento kľúčový zámer išiel dostratena. 

Po Viniciovi Kattahovi prevzal hudobnú obnovu Holanďan Michael Engelbrecht, ktorý v prvých dvoch dejstvách len postupne stmeľoval farby a emócie orchestrálneho zvuku. Od maľovania nuáns Viniciom Kattahom mal trocha ďalej. V druhej časti večera, keď vstúpila do popredia dráma, niekedy až veristických rozmerov, dirigent sa s jej odtieňmi vyrovnal impulzívnejšie. Ale s citom pre mieru a rešpektom voči spevákom. Orchester reagoval striedavo, nie vždy bezúhonne, no za výsledok sa určite nemusí hanbiť. Spoluúčinkoval detský zbor z Operného štúdia divadla pod vedením Igora Dohoviča.  

Elena Maximova svojou Charlottou opäť potvrdila, že jej mezzosoprán je nielen farebne bohatý, rezonančný v každej polohe, ale schopný výrazovo reflektovať psychologické záchvevy svojej hrdinky. Ponúkla bohatú škálu nuáns v dynamike, výraze i herectve. Vedenie divadla muselo v krátkom čase nájsť náhradu za avizovaného Petra Bergera. V danom čase bol voľný v Nemecku žijúci Gruzínec Zurab Zurabishvili (v minulej sezóne košický Tannhäuser), ktorý Werthera naposledy stvárnil v Kráľovskej opere v Kodani. Ani to nemení nič na fakte, že dnes sa jeho ťažký dramatický tenor cíti komfortnejšie v inom repertoári. Hlas má síce kovový lesk a objemné, občas intonačne trocha nedotiahnuté výšky, no s nižšou dynamickou hladinou sa vyrovnával ťažšie. Navyše, košická inscenácia je postavená prednostne na kresbe charakterov, takže jeho málo plastické herectvo na vierohodnosti postavy nepridalo.

Aneta Hollá vložila do Sophie príjemný timbre svojho zaobleného, ľahkého sopránu, znejúceho vyrovnane v každej polohe. Marián Lukáč v trocha zdržanlivejšom profile Alberta zrejme zodpovedal predstavám inscenátorov. I menšie postavy mali výstižných interpretov v Marekovi Gurbaľovi (Bailli), Maksymovi Kutsenkovi (Schmidt) a Lászlóovi Havasim (Johann). 

Nevedno, či by sa Massenetov Werther bez motivácie  doplniť sezónu jeho obnovenou premiérou udržal v repertoári. Každopádne doň patrí. Nielen pokrytím francúzskej opernej literatúry, ale hlavne preto, lebo ide o zmysluplnú inscenáciu. Hoci v jej revitalizácii pri zmene titulného hrdinu časť emócií, ktoré boli jedným z dominantných znakov Goetheho Utrpenia mladého Werthera, trocha vyprchala, dráma mala svoje grády. Podľa veľmi dobrej návštevnosti večera a priaznivom ohlase sa zdá, že chýbala aj publiku.     

Jules Massenet

Werther

Dirigent: Michael Engelbrecht

Réžia: Alexander Wiegold

Scéna: Michal Syrový

Kostýmy: Tomáš Kypta

Video dizajn: Michael Balgavy

Dramaturg: Stanislav Trnovský

Charlotte: Elena Maximova

Sophie: Aneta Hollá

Werther: Zurab Zurabishvili

Albert: Marián Lukáč

Bailli: Marek Gurbaľ

Schmidt: Maksym Kutsenko

Johann: László Havasi

Orchester Opery ND Košice

Operné štúdio ND Košice, dirigent Igor Dohovič

Košice

Opera ND 

29. 10. 2021 (premiéra)

30. 5. 2025 (recenzovaná obnovená premiéra)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)