Vysmejme sa sami sebe

V hudbe i v živote je irónia balzamom aj akýmsi zrkadlom. Je to hravý úsmev uprostred vážnosti, absurdný zvrat, ktorý mení ťažobu na frašku, a zároveň jemné prikývnutie, ktoré nás ubezpečuje, že sme súčasťou vtipu – i keď trpkého. Irónia je pripomienkou, že ani to „najhlbšie“ umenie sa nevyhýba občasnému žmurkaniu a výsmešnému zízaniu na vlastné nároky. Platí tu Mahlerov bonmot, že veľké diela adresujúce dramatické životné deje sú prerušované momentmi frašky, paródie a sebauvedomenia.

Mahlerova Prvá symfónia a jej tretia časť Feierlich und gemessen, ohne zu schleppen je jedným z mnohých príkladov ironizovania: v nej skladateľ pretvára známu detskú pieseň Frère Jacques na pohrebný pochod a podvracia jej pôvodný veselý charakter. Táto zmena vnucuje melódii melancholický charakter a stretáva sa s prvkami hraničiacimi s absurditou. Je v tom rozpor medzi smiechom a plačom, kontrast medzi radosťou a smútkom, začiatok v konci, život v smrti...

Erik Satie vo svojej skladbe Sonatine bureaucratique zosmiešnil klasické tradície napodobňovaním ich štruktúry triviálnymi, takmer až hlúpymi témami. Satieho paródia Sonatini op. 36 od Muzzia Clementiho je vlastne kritikou snahy umenia brať sa príliš vážne. Sloboda umelca a slobodné umenie nie je nikdy imúnne voči sebaparódii a ironizovaniu. A možno práve v tom je najväčšia sila irónie: že sa odváži byť nepochopená, nechať význam vyvstať v priestore medzi humorom a vážnosťou. Docieliť, že si nikdy nemôžeme byť celkom istí onou vážnosťou, úmyslom, myšlienkou, nápadom...

To, čo robí iróniu v hudobnom umení takou presvedčivou, je, samozrejme, jej umné použitie, uplatnenie onoho jemnocitu, ktorý všednosť premieňa na hodnotu. Presvedčivosť z nej robí aj jej univerzálnosť. Prekračuje hranice štýlu, doby a média, od Haydnových hravých symfonických prekvapení až po provokatívne ticho Johna Cagea v kompozícii 4'33" – skomponovanej tichom samým. Irónia sa neobmedzuje len na klasické tradície. Aj populárna hudba má svoju iróniu: spomeňme si na Boba Dylana, ktorého skladba Ballad of a Thin Man ironizuje nekonečné kladenie otázok, ktoré neprinášajú žiadne odpovede, alebo na Davida Bowieho, ktorý ironizoval svoje neustále sa meniace postavy.

Vďaka ironizovaniu vieme, ako veľmi hodnotná je perspektíva. Pristupovať k hudbe a k životu s iróniou neznamená odmietnuť ich váhu a vážnosť, ale odolať tomu, aby nás úplne rozdrvili. V prípade života svojou častou depresívnosťou a v prípade hudby svojou citovosťou a dramatickosťou. V rozpoznaní absurdity je múdrosť – smiať sa na sebe, nachádzať humor v tragických a všedných veciach neznamená banalizovať existenciu či problémy, ale obohatiť ju novou hodnotou. Krása irónie spočíva v jej schopnosti udržať protiklady v rovnováhe: umožňuje nám vidieť smrteľne vážne a smiešne ako dve strany tej istej mince.

Vo svojom umení i v živote svojej doby to potrebovali mnohí skladatelia a neexistuje dôvod, prečo by sme my tu a teraz mali byť o túto výsadu ukrátení.