Vrstvy našej lásky

Marta nevstala z postele, lebo mala depresiu, ale nevedeli sme, že je to ono.Jej večná únava sa stala všednou vrstvou našej lásky a až keď zostala bezvládne ležať, nastal nový začiatok. Týždne, možno mesiace predtým sa motala po dome tvrdiac, že ju bolí hlava a píska v ušiach. „Vezmem si dovolenku. V robote aj tak väčšinu času presedím na záchode.“ Celý nasledujúci deň prespala, ďalší tiež. Plakala nad sebou viac ako nad akýmkoľvek rozliatym mliekom a nevedel som, čo robiť, kúpil som aspoň tlakomer. Jej tlak bol o čosi nižší, ako by mal byť, srdce má, zdá sa, v poriadku a ostatné musí povedať lekár. Nedokázala si ani umyť zuby.  Obyčajné činnosti sa stali neznesiteľným utrpením. Polihovala a občas pošepla, že sa musí upokojiť, ale myslím, že bola pokojná až až. Upokojiť by som sa bol býval potreboval ja, ale z niečoho treba žiť. Poprosila ma, aby som do spálne priniesol gramofón a platňu s Bachom, Prelúdium c mol. Len čo začali hrať, chcela, aby som to vypol. „Radšej Iron Maiden, prosím,“ sotva to dokázala vysloviť.  

Neuveriteľnou zhodou náhod, ktoré nie sú náhody a nie sú ani neuveriteľné, ale presne zoradené v čase a priestore, skupina Iron Maiden ohlásila koncert v našom najväčšom veľkomeste. Neváhal som ani okamih. Zobral som si náhradné voľno, lebo viem, ako to chodí – ak kupuješ lístky na hviezdy, ide o sekundy. Predaj vstupeniek sa mal začať o desiatej dopoludnia. Veľmi som tie lístky chcel. Podarilo sa. Za mojím prihlasovacím menom pribúdali ďalšie a ďalšie, aj ony mienili minúť svoje peniaze za zážitok, prchavý ako ružové oblaky. Pohľad na ženu privalenú tonou ohyzdnej ťažoby mi poodhalil ďalšiu vrstvu našej lásky, naivitu. Nenapadlo nám porozmýšľať, ako sa na ten koncert vôbec dostane. Endogénna depresia nie je zlomená noha. Je to čosi oveľa horšie. Vyzerala ako tieň, nezaznamenal som nijaký pokrok a bol by som všetky lieky vyhodil, ale vraj to trvá istý čas, kým zaberú, aj niekoľko týždňov. Ukázal som jej tie vstupenky, potvrdený nákup. Vzdychla, no bolo to skôr vyprsknutie, pokúsila sa ma oklamať, ale jej oči nežiarili. „Teším sa,“ povedala a nadvihla dlaň. Položil som na ňu svoju.

„Nebude to pre teba príliš hlučné?“ opýtal som sa.

„Bude. Ale nech sa mi do mozgu zareže motorová píla. Možno to pomôže,“ odvetila a pomaly sa otočila na druhý bok. „Musím si posilniť nohy, musím chodiť,“  zašepkala a zaspala.  

Martino úsilie sa odohrávalo len v jej hlave. Telo nespolupracovalo. Prešla sedem-osem krokov a musela si sadnúť. Nepomohlo počúvanie nahrávok ani pokusy o prechádzky po záhradnom chodníku. Len čo som pustil hudbu, chcela, aby som ju vypol. Nevládala. Napísal som inzerát: Predám dva lístky na Iron Maiden a vložil ho do databázy na internete. Pravdaže, trošičku som prihodil. Stálo ma to pol dňa dovolenky, nemôžem ich predať lacno. Uplynuli  štyri minúty a vstupenky boli preč. Martine výčitky som ignoroval, dopriala by mi, vraj som  mal ísť s Ervínom, atakďalej. Od rozčúlenia nesmierne nemotorne vstala a niekoľko minút strávila v kresle na terase. Po polhodine sa jej podarilo dostať sa až na lavičku vedľa plota, časť z nej prekrývali konáre šípkového kríka. V prvej vrstve našej lásky tam sedávala často. Začal som sa zaoberať myšlienkou na obchodovanie so vstupenkami. Ukázalo sa, že na trhu je viac takých špekulantov. Niektorí si dokonca lístky len vymysleli a predávali vytlačené papieriky s QR kódom z keksíkov. Ja som nič nefalšoval. Riadne a slušne som kupoval. Spočiatku len po dve vstupenky a spočiatku len na podujatia, ktoré sa hrali v našej krajine. Išlo mi to dobre, no keď som sa medzi prvými postavil do virtuálneho radu na nákup lístkov na kanadského interpreta, volá sa The Weeknd, keď som prezieravo kúpil šesť kusov z dvoch účtov a z dvoch rôznych adries, po tele sa mi rozliala blaženosť. Nie som hlúpy, nie som len ten Karol, čo má stôl pod oknom s výhľadom na Mýtnu a celé dni robí prezentácie v nemčine, vypisuje klientom a používa storočiami vybrúsený, no stále rovnaký jazyk podomových predajcov. Peniaze z predaných lístkov som si odkladal bokom. 

Martu som začal vozievať na masáže, tam ležala na stole pod rukami pevnej aziatky, už som sa nebál, z čoho budeme žiť. Bolo aj na masáž, aj na nové platne. Jeden večer som si otvoril poriadny alkoholický nápoj, nie, žiaden darček k meninám, normálne som si kúpil taký drahší gin. Ľahla si ku mne a pozerali sme spolu seriál. Nezaspala. Bozkával som ju. Nasledujúce ráno som predal štyri vstupenky na Billie Eilishovej s osemdesiatpercentným ziskom. Nevedel som sa ovládnuť, možno mi išlo skôr o to, aby Marta ocenila môj prehľad v hudobnom priemysle. Dočerta! Chcel som ju ohúriť svojím odhadom, čo je v kurze a čo nie, ktoré lístky zmiznú okamžite a čo nemá zmysel. „Si zlodej,“ vyhŕkla v jedno popoludnie, sama sa umyla aj učesala a pomaly pila čaj z medovky lekárskej. Prihládzala si vlasy a hlas sa jej nechvel. „To sa nesmie,“ zašepkala a trochu zružovela. 

„Vidíš, že zaplatia.“

„Myslím si, že to robíš od chvíle, ako sme nešli na Iron Maiden. Je to tak?“

„Áno. Ale nie som zlodej. Platia mi dobrovoľne.“

„Hovor, prosím, tichšie.“

„Nikto ma nepočuje, veď sme doma.“

„Celý vesmír ťa počuje, celý svet, bohovia všetkých náboženstiev, duch všetkých vecí a hviezdny prach, čo sa vznáša nad zemou, to všetko nasáva tvoje slová a tvoje skutky, Karol.“

Bolo to ako všetky naše vrstvy – ja som predal lístky na Coldplay a Marta si obliekla pásikovanú košeľu a prešla sa po ulici. V nasledujúci týždeň som predal vstupenky na Lady Gaga a Marta, celkom sama, uvarila polievku a naložila mäso na grilovanie. V nedeľu toho istého týždňa som otočil tri lístky na Hity opery. To som zariskoval, lebo Hity opery mali byť už v nasledujúci deň, a nevedel som odhadnúť situáciu ani cenu, no kupec mi zaplatil o polovicu viac, ako stáli pôvodne. Marta ma v ten večer poprosila, či by som jej priniesol ihlice a vlnu. Za starých čias plietla. Dovliekol som z pivnice box s vecami na štrikovanie, otvorila ho a pokojne, pomaly uplietla prvý riadok a potom dvadsať ďalších. V jedno ráno vstala skôr ako ja. „Potrebujeme zeleninu. Pôjdem do obchodu.“ Prezliekla sa postojačky. Už šesť mesiacov som chodil do obchodu sám, Marta za celý ten čas nevyšla na ulicu. Bola len u lekára a tam som ju vyniesol na rukách. „Nakúpim čo len budeš chcieť, peniaze sú,“ usmial som sa a v ďalšej vrstve našej lásky poznačenej jej ustupujúcou depresiou som presedel za počítačom tri hodiny, pretože som striehol na Red Hot Chilli Peppers. 

„Môžem chodiť. Odrazu ma nič nedrží, nič ma už neťahá do hlbokej studne, viem dýchať, viem kráčať, nekrúti sa mi hlava a nemám pocit, že odpadnem, Karol, ja idem von!“ Chcelo sa mi plakať. Tak či tak som nemohol ísť s ňou. Môj koníček oberať ľudí o peniaze a dať im za to zážitok, ktorý mohli mať lacnejšie, keby boli bývali obozretní a našli si čas a vôľu, sa pomaly stával naším hlavným príjmom. Čím viac sa mi darilo, tým bolo Marte lepšie. Odišla do mesta a aj sa vrátila – celkom sama. „Tie lieky sú predsa len fantastická vec,“ jedli sme jej vynikajúcu cigánsku pečienku, pili sme vodu s uhorkou a mätou. „Možno to nespôsobili lieky. Mne sa zdá, že som sa začala cítiť lepšie hneď v ten deň, keď si predal tie naše lístky. Pravdepodobne  spájam veci, ktoré nemajú nič spoločné a úprimne, tešilo by ma, keby to tak bolo. Ale nie je.“ Mala pravdu, tiež som to tak cítil. Nemôžem prestať kšeftovať, nie teraz. Naša láska prekonala najťažší čas, odkryla sa pred nami vo vrstvách, na ktoré sme takmer zabudli, a v nových, ktoré by sme nikdy neboli poznali, nebyť premárneného koncertu. Opäť je tu, taká aká bola, ba vari silnejšia. Marta sa cíti dobre, možno to bola len epizóda a možno ma chce stále tak veľmi, ako ja ju. Aj keď som zlodej. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)