Visegrad Cello Quartet, Cello Colloseum, Ivana Chrapková
18. 9. 2024
Bratislava, Veľký evanjelický kostol
Konvergencie
Visegrad Cello Quartet, Cello Colloseum,
Ivana Chrapková
Čekovská – Hanuš – Lutosławski – Vajda – Villa-Lobos – Ščedrin – Pärt – Bach
Konvergencie opakovane napĺňajú krásnu ideu integrácie – hudby z krajín nášho regiónu, klasiky so súčasnosťou, študentov s etablovanými profesionálmi. Táto idea stála aj za rýdzo violončelovým koncertom vo veľmi slušne zaplnenom Veľkom evanjelickom kostole a do istej miery ospravedlňovala „skladačkový“ charakter ponúknutého programu. Išlo v prvom rade o to, aby sa spiritus movens festivalu Jozef Lupták stretol na jednom pódiu s kolegami-priateľmi violončelistami z ostatných krajín V4 a aby si nakoniec zahrali v obkolesení ďalších deviatich hráčov, ktorí svoj umelecký život zasvätili tomu istému nástroju – profesionálov aj študentov, zo Slovenska i zo zahraničia. V príjemne familiárnej atmosfére typickej pre Konvergencie. Zámer chvályhodný, s potenciálom pamätného zážitku, výsledný dojem, s ktorým som odchádzal, však ostal trochu nejednoznačný.
Potešujúce je, že Konvergencie pamätajú aj na domácu tvorbu; hneď prvým dielom na programe bola novinka od Ľubice Čekovskej Kuckucks Winterlied pre štyri violončelá. Pod nemeckým názvom sa skrývajú hravé variácie na dobre známu detskú pieseň Kukulienka, kde si bola a skladateľka v nich okrem remeselnej pohotovosti preukázala svoj vrelý vzťah k surrealistickej estetike. To je samo osebe mimoriadne zábavne a osviežujúce, muzikantsky aj intelektuálne. Napomohla by tu však „usadenejšia“ a intonačne stabilnejšia interpretácia, skladba by si zaslúžila trocha viac času na prípravu, predsa len, bola to premiéra a dielo, ktoré malo poslucháča vtiahnuť do atmosféry koncertu. Otázka je, či pri dĺžke programu ostávalo interpretom dostatok času na dôkladnú prípravu, a keďže odpoveď je vzhľadom na počuté skôr negatívna, či by nebolo lepšie čo-to vypustiť…
Zľahka hmlisté dojmy vo mne zanechali duetá, najprv Zamyšlené divertimento českého skladateľa Jana Hanuša s Tomášom Jamníkom a Dittou Rohmannovou, ktoré bolo viac „zamyšlené“ ako divertimento (hoci interpretácia potešila už o čosi viac), a krásne Lutosławského Bukoliki, ktoré Jozef Lupták po rokoch „oprášil“, tentokrát s poľským kolegom Maciejom Młodawským. Pamätníci Konvergencií ich akiste ešte majú v pamäti s Robertom Cohenom a hoci je opakovanie matkou múdrosti a bolo treba zastúpiť každú z krajín V4, stále si myslím, že menej je viac. Najpriaznivejší dojem napokon zanechala pestrofarebne eklektická, efektne napísaná Quasi una fantasia pre violončelové kvarteto od maďarského skladateľa Jánosa Vajdu.
Vrcholom večera boli pre mňa Bachianas Brasileiras č. 5 Heitora Villu-Lobosa. K violončelovému „orchestru“ sa v nich pridáva ženský hlas, aby spieval melodickú líniu v roztúženej árii a potom v temperamentnom tanci. Blysla sa tu skvelá Ivana Chrapková, ktorej soprán sa ľahko a mäkko vlnil nad zvukovou „poduškou“ trinástich violončiel, s obdivuhodnou technickou vycibrenosťou a presnosťou, doslova vyrážajúc dych tichučkým, no neuveriteľne bezpečne kontrolovaným brumendom vo vysokej polohe.
Bolo to také očarujúce, že dojmy zatienili aj temne zafarbenú a kompozične pomerne zaujímavú Hamlet Ballad Rodiona Ščedrina a, v konečnom dôsledku, aj ďalšiu populárnu „stálicu“, Fratres Arva Pärta. Takisto si spomínam na dávnejšie festivalové uvedenie tohto ikonického diela (v Dóme sv. Martina), aj na hlboký zážitok, ktorý vo mne vtedy zanechalo. Aj teraz ma Fratres okamžite vtiahli do atmosféry hlboko sústredenej meditácie, ich božské harmónie však kde-tu kazili intonačné nepresnosti, ktoré nemožno „zvaliť“ na prítomnosť študentov, týkali sa aj vedúcich hlasov. Skrátka, hudby bolo zrejme príliš veľa na to, aby sa príprave venoval dostatočný čas. Nehovoriac o tom, že to ešte nebol koniec a zazneli úpravy Bachových chorálov, v prostredí evanjelického kostola tá najprirodzenejšia hudba, hoci v tejto situácii by sa po Pärtovi nežiadalo už nič – len hrobové ticho.