Victor Julien-Laferrière a KF Pardubice v Žiline
12. 4. 2025
Žilina, Dom umenia Fatra
Allegretto Žilina
Victor Julien-Laferrière, Komorní filharmonie Pardubice
Wagner – Haydn – Mendelssohn Bartholdy
Hoci dva posledné koncerty festivalu Allegretto Žilina reprízovali sólistov zo starších ročníkov (Dmytro Udovychenko tu účinkoval v r. 2014, Victor Julien-Laferrière v r. 2019), čo je trochu proti zaužívaným pravidlám tejto súťažnej prehliadky, nebolo to na škodu, skôr naopak. Udovychenko i Julien- Laferrière sa postarali o výnimočné výkony a ponúkli aj kariérne novinky. V prípade huslistu Udovychenka ešte nestihol opadnúť peľ z jeho minuloročného víťazstva na Súťaži kráľovnej Alžbety a violončelista Julien- Laferrière zase svoj status aktualizoval o druhý odbor – dirigovanie.
S menom francúzskeho violončelistu Victora Julien-Laferrièra je, podobne ako s Udovychenkovým, spojená jedna z najnáročnejších súťaží v Bruseli, a to hneď zápisom premiérovým. R. 2017 sa stal sa totiž prvým violončelistom, ktorý zvíťazil na tejto hudobnej olympiáde, dovtedy otvorenej len pre huslistov, spevákov, klaviristov a skladateľov. Dnes má 35-ročný hudobník súťažnú etapu svojho života za sebou a venuje sa aj snu z detstva, dirigovaniu. Jeho koncert s pardubickou Komornou filharmóniou, na ktorom sa predstavil ako sólista i dirigent, bol viacnásobným príjemným prekvapením.
Program, v ktorom dominoval Haydnov druhý koncert a Mendelssohnova prvá symfónia, mal všetky papierové predpoklady neuraziť, nerozrušiť, či dokonca nudiť. No už úvodný Haydnov Koncert D dur op. 101 s Julien-Laferrièrom v dvojrole dvíhal zo stoličiek. Violončelista priniesol dynamickú koncepciu klasicistického koncertu, výrazne, no nie samoúčelne rozvoľňoval mikrotempový priebeh, čím neustále udržiaval pozornosť nielen publika, ale najmä spoluhráčov z českého komorného orchestra. Klasické dirigovanie prakticky absentovalo, no napriek tomu mal Haydnov koncert napätie, spád, Julien-Laferrière komunikoval s členmi orchestra, akoby všetci spoločne fungovali v rámci komornej spolupráce. Mimoriadne muzikálny hudobník hral moderne, používajúc aj rovné tóny – notoricky známy repertoár znel na jednej strane sviežo, neošúchane, no zároveň s príjemným dobovým, až rokokovým šarmom.
Nasledujúca Wagnerova Sigfriedova idyla definitívne presmerovala pozornosť k Julien-Laferrièrovým dirigentským schopnostiam a výkonnosti českého komorného orchestra. Komorní filharmonie Pardubice, zložením pripomínajúca domáci ŠKO, prekvapila hutným, priam symfonickým zvukom, výbornou kondíciou sláčikových sekcií, ktoré v kvalitnej súhre a esteticky tvarovali zreteľné línie. Začínalo byť zjavné, že dirigentské ambície Julien-Laferrièra nie sú len chuťou rozširovať vlastný hudobnícky záber, ale majú kvalitnú oporu v jeho hudobnom cítení, inteligencii, schopnosti pracovať s orchestrálnym aparátom a repertoárom v konkrétnom čase a priestore. Ponúkalo sa bezprostredné porovnanie zvuku košickej filharmónie, ktorá v tej istej sále hrala večer predtým, vo väčšom obsadení, no nedosiahla dynamický rozptyl komorného orchestra z Pardubíc. Nabúrané boli aj poznámky o nedokonalostiach akustiky žilinského Domu umenia – zrazu sme počuli všetko, jasne a v dostatočnej kvalite.
V záverečnej Mendelssohnovej Symfónii č. 1 c mol dirigent a orchester ešte zintenzívnili spoluprácu i nasadenie. Výrazne tvarované frázy prinášali skutočné potešenie, hudba mala ťah, v druhej a tretej časti diktoval dirigent také dynamické kontrasty, že počas pian by bolo možné počuť každý dych, keby sme ho však v tých momentoch mnohí nezatajovali... S úžasným drajvom znela posledná časť, z pódia sršala radosť z muzicírovania. Bol to skvelý koncert v malom meste, v malej sále a s „malým“ orchestrom. Možno nie všetko, ale veľa sa určite dá, bravo!
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 4/2025.)