VENI Ensemble v „Hudbe dneška 50“ v SNG
11. 2. 2025
Bratislava, Koncertná sieň Dvorana
VENI ensemble,Ivica Gabrišová, Ronald Šebesta, Ivan Šiller
Matej – Sciarrino – Novosedlíková – Demoč – Stockhausen
Program jubilejného 50. koncertu projektu Hudba dneška v SNG nevyzeral na prvý pohľad z hľadiska dramaturgie veľmi koherentne. Tvorili ho primárne (ako ich nazval umelecký vedúci Daniel Matej) „repertoárové stálice“, diela Mateja, Sciarrina a Stockhausena, doplnené o skladby Lenky Novosedlíkovej a Adriána Demoča. Jednotiacim prvkom však bola experimentálna avantgardná estetika a zvukovosť, ktoré si skúsený poslucháč s projektom VENI prirodzene asociuje.
Tento typický charakter do bodky napĺňalo hneď úvodné dielo Save Our Souls Daniela Mateja vo verzii pre pikolu a klavír. Premiérovo uvedená kompozícia, zreteľne odrážajúca autorov špecifický rukopis, poskytla stabilný klavírny fundament v kombinácii s priebojným zvukom pikoly. Ťažko povedať, či to bolo skúsenosťami, perfektným pochopením Matejovho hudobného výraziva alebo náročnosťou pikolového partu, no z interpretačnej dvojice sa rozhodne komfortnejšie cítil klavirista Ivan Šiller. Prejavilo sa to najmä pri náročných spoločných nástupoch, ktoré neboli úplne presné.
Zvukový kontrast k tomuto dialógu poskytla nasledujúca skladba pre sólo klarinet Let Me Die Before I Wake Salvatoreho Sciarrina. I keď má dielo zručne vystavanú štruktúru, jeho obsahom je dnes už nie úplne revolučný katalóg rozšírených techník hrania na tomto nástroji: riedke šepotavé zvuky, často na hranici počuteľnosti, rezonancie, rýchle figurácie, ktoré sa následne rozplynú v tichu atď. Názov naznačuje snový stav na hranici medzi vedomím a nevedomím. Sciarrino skúma jemné posuny vo zvukoch, čo si vyžaduje nesmiernu kontrolu interpreta. Ronald Šebesta podal vo všetkých ohľadoch solídny výkon, no skladba by pravdepodobne vyznela lepšie v komornejšom prostredí.
Podobný dojem zanechala i skladba Lenky Novosedlíkovej Obraz I pre flautu. Skladateľka síce preukázala prax vo využívaní rozšírených techník hry, no spojenie rôznorodých prvkov v následnom kontraste s prvkami nostalgie pôsobilo napriek pedantnému naštudovaniu Ivice Gabrišovej viac ako proces hľadania než vyspelá kompozícia. Tento dojem ešte umocnilo dramaturgické naviazanie skladby Trblet Adriána Demoča. Metodicky vystavaná nápaditá zvuková štruktúra skúseného autora v kombinácii s dokonalým vyvážením nástrojov v skvelej interpretácii priniesli jeden z najsvetlejších momentov celého večera.
Výborná však bola aj inšpiratívna miniatúra I tried them and they were all rotten z cyklu „... morceaux en forme de poire“ Daniela Mateja, ktorá vďaka svojej zreteľnej štruktúre priniesla perfektné vyčistenie palety. Podobne ako v autorovej ďalšej skladbe Točivadlo tu vynikala najmä precíznosť Ivana Šillera. Obe skladby majú istú charakteristickú príchuť zvedavosti a bezprostrednosti, čo je možno spôsobené tým, že vznikli v polovici 90. rokov. V kontraste k nim vyznela LA musica 75 Louisovi Andriessenovi k 75. narodeninám vo verzii pre pikolu a basový klarinet veľmi striktne a schematicky.
Záverečný segment večera patril ikonickej skladbe Karheinza Stockhausena Tierkreis pre klarinet a klavír. Interpretačné stvárnenie bolo technicky precízne a dôsledne naštudované, pričom si udržalo jasnosť a konzistentnosť. Interpretácia však pôsobila trochu zdržanlivo, bez hravosti, tajomstva či výraznejších nuáns, ktoré by mohli znamenia zverokruhu oživiť; výsledok pôsobil skôr ako starostlivé predvedenie než ako plnohodnotné objavovanie Stockhausenovho bohatého symbolického zvukového sveta.