Varga: RE-imagined, Konvergencie 2024

14. 9. 2024

Bratislava, Veľké koncertné štúdio SRo

Konvergencie

Sisa Fehér, Vladislav Šarišský, Oskar Török, Jozef Lupták, Ivan Šiller a ď.

Varga – Zagar – Šarišský – Béreš – Štefánik – Grimm

Konvergencie sa od svojho vzniku hlásia nielen k odkazu a tvorbe Mariána Vargu (napokon, názov si prepožičali od legendárneho albumu Vargovej zostavy Collegium Musicum), s festivalom spájali skladateľa aj priateľské kontakty. Zaradenie vargovského projektu do dramaturgie jubilujúceho festivalu bolo preto prirodzené. Viac než dvojhodinový konceptuálny program sľuboval veľa pekného a hodnotného – úvod s mladými hudobníkmi hrajúcimi Vargove skladby vo verziách pre sólové nástroje, päť festivalových objednávok nových slovenských diel, blok Vargových klavírnych skladieb a záver so slávnymi piesňami v originálnej akustickej verzii.

Už začiatok programu však nechtiac prezradil, v čom bude dlhá komponovaná dramaturgia pokrivkávať – čo vyzerá sľubne na papieri, nemusí ideálne dopadnúť naživo v koncertnej sále, lebo práca s časom a dynamikou programu je pri takýchto „skladačkách“ veľkou výzvou. Kúzelný začiatok programu s malým akordeonistom zafungoval skvelo, no už druhé číslo detského klaviristu pôsobilo nadbytočne a tretia skladba, Bachovo organové prelúdium BWV 721 v interpretácii síce vekovo staršieho účinkujúceho, no interpretačne stále ukotveného v neprofesionálnej výkonnostnej kategórii, už vyvolávala rozpaky.

Objednanie až piatich nových skladieb bolo tiež papierovo úctyhodným a bohumilým počinom, no strávenie takého množstva novej (klasickej) hudby bolo pre publikum, nachystané na vargovský večer dosť veľké sústo. Navyše, v dramaturgii sme boli svedkami rýchleho preľnutia zo „zuškárskeho“ koncertu do prehliadky súčasnej hudby a čakal nás ešte ostrý strih do záberu, v ktorom sa na scéne objavil Ivan Šiller s dvomi Vargovými klavírnymi cyklami. Pred záverečným blokom slávnych piesní nasledovala, našťastie, prestávka, počas ktorej sme si tí, čo sme boli trochu zmätení i trochu unavení, mohli vyčistiť hlavu.

Treba však povedať, že ani tí, čo sme boli občas zmätení či unavení, sme nakoniec prítomnosť na koncerte neoľutovali. Prehliadka nových diel, ktoré mali vzdať hold Mariánovi Vargovi, dala do pozornosti aj mladé mená ako Richard Grimm (1995), Pavol Béreš (1998) či Martin Štefánik (1993), a festival sa ani za jedno z objednaných diel nemusel hanbiť, aj keď najväčší zážitok som mala z dvoch premiér etablovaných autorov, ktoré boli oprávnene zaradené na záver – Golden Field od Vladislava Šarišského a Pre Mariána od Petra Zagara. Jedinou chybou na kráse celého bloku bol azda dobre mienený ťah zveriť väčšinu partov študentom, čo sa miestami podpísalo na kvalite naštudovania nových diel.

Hoci spolupráca speváčky Sisy Fehérovej s konvergenčným triom vo vargovskom projekte nebola premiérová, záverečný blok po prestávke bol lahôdkou. Fehér, roky poletujúca naprieč žánrami od jazzu cez alternatívny pop až po ľudovú hudbu, vniesla do slávnych Vargových piesní nefalšovane svojský odor, zužitkujúc všetko, čo vie, a koreniac to nezameniteľnou farbou svojho hlasu. Expresívny prejav, neha i vášeň Fehérovej osobitej interpretácie v kombinácii s výberovou minimalistickou inštrumentáciou, využívajúcou len klavír (V. Šariššský), trúbku (O. Török) a violončelo (J. Lupták), sa zaslúžili o exkluzívnu pointu večera.