V prvom rade by sme sa mali vyrovnávať so sebou
Fakt, že na Kapitulskej ulici v Bratislave pomaly ale isto znovu ožíva hudba v historickom dome rodiny Albrechtovcov, začína byť celkom známy. Nielen kvôli úspešnej verejnej zbierke na rekonštrukciu, ale aj vďaka rastúcemu počtu komorných koncertov, ktoré lákajú interpretačnou kvalitou a koncepciou, zohľadňujúcou históriu miesta a prezrádzajúcou vycibrený dramaturgický vkus. Hmota domu logicky ovplyvňuje jeho ducha, a tak sa vďaka posunu v rekonštrukčných prácach mohla hudba – po rozbehnutom cykle v záhrade – dostať konečne aj do komfortných vnútorných priestorov. O novom cykle príznačne nazvanom Domus artis hovoríme s jeho dramaturgom IGOROM VALENTOVIČOM.
Od marca do júna ste sa s festivalovou ponukou v Dome Albrechtovcov posunuli aj do interiéru. Po dlhej rekonštrukcii museli koncerty sprevádzať aj pocity satisfakcie z úspešného sprístupnenia vnútorných koncertných priestorov. Bol prvý ročník festivalu Domus artis aj testovaním akustických možností koncertnej sály?
Tak ako sme pred piatimi rokmi začínali s vlastným koncertným cyklom v záhrade v obmedzených podmienkach, je to tomu aj s koncertami v interiéri. Nie sme ešte na sto percent hotoví, teda v stave, že by nebolo čo v interiéri dokončovať alebo zlepšovať, ale v hrubých obrysoch je všetko „na svojom mieste“. Stavebne máme na prvom poschodí Domu Albrechtovcov všetko ukončené, aj vďaka verejnej zbierke na Donio.sk sme kúpili nové stoličky, závesy, dokončili osvetlenie našej komornej sály. Máme pre nás „nové“ malé koncertné krídlo (v skutočnosti je to päťdesiatročný nástroj, ale vo veľmi dobrej kondícii s príkladným predchádzajúcim i súčasným servisom), ktoré nám pochopiteľne umožňuje rozšíriť dramaturgiu o diela s klavírom, resp. sólové klavírne diela. Akustické možnosti sú zodpovedajúce priestoru a objemu sály. Sú to vlastne pôvodne tri izby, ktoré vznikli v 20. storočí na tomto poschodí, my sme pri rekonštrukcii odstránili sekundárne priečky a získali priestor cca 14 x 6 metrov, čo zodpovedá z dnešného hľadiska mini komornej sále s kapacitou 60 miest, resp. z hľadiska „historického“ celkom peknému salónnemu priestoru. Pozeráme sa na to radšej z historického hľadiska...
Akustiku sme sa snažili zlepšiť striedaním odrazivých a pohltivých materiálov a štrukturovaným lamelovým dreveným stropom, ktorý zamedzuje neželaným akustickým efektom, aké sú súčasným hladkým sadrokartónovým stropom vlastné. Akustiku sme si dali posúdiť v Štátnom skúšobnom ústave akustiky a stavebnej fyziky TGM v Rakúsku, ktorý nám spravil softvérové simulácie a auralizácie pre multifunkčné využitie sály. Pohltivé materiály (akustické závesy) sú mobilné, resp. dajú sa odstrániť alebo prispôsobiť povahe zvukového zdroja (zdrojov). Je to priestor vhodný pre komornú hudbu v obsadení max 5-6 hudobníkov i pre nahrávanie, ale pochopiteľne akustika je v štandardnom móde pri závesoch „suchšia“ v porovnaní napríklad s Moyzesovou sieňou alebo Malou sálou SF. Teda typicky salónna.
Vo vašej dramaturgii je fascinujúce cielené spájanie diel veľkých klasikov s domácou hudbou. Bolo náročné nájsť interpretov, ktorí majú tento „mix“ v repertoári, resp. boli ochotní konkrétne diela naštudovať? A čo ukazuje takéto zrkadlo domácej tvorbe a jej reflexii?
My sa snažíme programovo o uvádzanie domácej a zahraničnej hudby, nazvem to, v partnerských dramaturgiách a oživovanie bratislavských hudobných tradícií. Takže aj tentoraz sme mali napríklad koncerty s dielami Bartóka a Dohnányiho, či Albrechta a Németha – čo je ten druhý spomenutý pilier, ale aj koncerty, kde sa popri sebe objavili diela Šimaia, Honeggera, Zeljenku, Debussyho a Paríka, alebo Brouwera a Godára, resp. Janáčka, Ravela a Bellu, či Telemanna a (bratislavského) Duranta – čo je zase prvý pilier našej koncepcie tvorby programov. Ohľadom náročnosti zapojenia interpretov do uvádzania tohto mixu nepociťujem žiadnu nevôľu k takémuto typu programov. Tí, s ktorými spolupracujeme dlhodobo, majú tento prístup plne osvojení a rozumejú našej koncepcii, navyše sa usilujeme aj o to, aby prichádzali (a hlavne odchádzali) od nás zahraniční interpreti, pokiaľ je to len trochu možné, aj s dielami našich autorov vo svojom repertoári.
Tak sa nám podarilo primäť k naštudovaniu Bartókovho a Dohnányiho klavírneho kvinteta napríklad V4 String Quartet alebo sopranistka Iveta Troupová uviedla cyklus záhoráckych piesní Suňíčko Vladimíra Godára. „Zrkadlo našej tvorbe“ je podľa mňa nejaké rezíduum minulosti, keď sme sa stále chceli s niekým porovnávať a dokazovať si, že sa vyrovnáme. „Straší“ tu doteraz, inak by ľudia neodchádzali z koncertov so slovami, „počuj, však to je skvelá vec, ten XY“ (rozumej slovenský autor/autorka alebo neznáma, nehraná skladba). V prvom rade, a vlastne aj poslednom, by sme sa mali vyrovnávať sami so sebou. A to sa dá len tým, že budeme našu tvorbu uvádzať, osvojovať si ju, rozvažovať o nej, hľadať zámery tvorcov. Faktom však je, že ak máme program zostavený iba zo slovenskej tvorby, tak záujem o koncerty je nižší. Takže strašidlo stále žije...
Programovo nadväzujete na tradíciu domáceho komorného muzicírovania v prvej polovici 20. storočia, ktorú veľmi dobre reprezentuje práve dom, kde žili Alexander a Ján Albrechtovci. Máte informácie o tom, že niektoré z uvedených diel aj zneli v tomto prostredí?
Neexistuje žiaden spoľahlivý zdroj na to, aby sme povedali, čo presne v Dome Albrechtovcov naozaj odznelo. Ak by sme chceli povedať, že pamäť interpretov je tým zdrojom, tak odpoviem, že už som bol svedkom rozporov hudobníkov, ktorí tu hrávali, čo bolo na pulte vtedy a vtedy, a aj toho, kto to vlastne vtedy hral. Takže súpis hraného repertoáru nie je, ale pamätníci sa zhodujú, že v stredy sa hralo a Hansi lovil v skrini s notami skladby, ktorých obsadenie korešpondovalo so zostavou prišelcov. Z čoho môžeme dedukovať spoľahlivejšie, čo sa hralo, je torzo zachovaného domáceho archívu – presnejšie 683 notových materiálov predovšetkým komornej a koncertantnej hudby. Ďalšiu časť pozostalosti – v tomto momente neviem, akú veľkú časť zaberajú hudobniny – získalo Hudobné múzeum SNM po smrti Jána Albrechta. Celkový počet jednotiek v tejto akvizícii HM SNM je okolo 20 000. Keď sa pozerám na zoznam zachovaných hudobnín, Hansiho prepisov i tlačí, ktoré spravili po jeho smrti Kamila a Peter Zajíčkovci, a ktoré máme vďaka nim dnes k dispozícii, tak je to impozantný korpus hudby 14.– 18. storočia.
Zoznamy sú vlastne dva – menný aj „vecný“; vecný preto v úvodzovkách, lebo Hansi si značil a čísloval diela v rámci vecného raz geograficky (napr. Čechy, Poľsko, Francúzsko atď.) a potom prešiel plynule pri inom alfabetickom znaku na „Händel“, „Corelli“ „Telemann“a podobne. Každý velikán akoby bol krajinou samou osebe. Porovnávanie tohto druhu, teda prieniky, medzi dielami hranými v domácnosti Albrechtovcov (či užšie, zachovanými v súpise) a našou dramaturgiou sme zatiaľ nerobili, nebol pri hektike grantových kolotočov a produkcii koncertov na to čas, ale na prvý pohľad vidím napr. Beethovenove kvartetá, Melodiárium A. Szirmay Keczer, diela Georga Speera a iné.
Hrali sme samozrejme diela Alexandra Albrechta, Štefana Németha-Šamorínskeho, Bélu Bartóka, ktorí patrili k pravidelným hosťom domácnosti (Bartók samozrejme ešte na Lodnej ulici, nie na Kapitulskej, kam sa presťahovala rodina Albrechtovcov až po roku 1945). Možno ste nám ale vnukli ďalší dramaturgický nápad „Hudba z archívu“. Ja predpokladám, že to, čo máme z nôt k dispozícii teraz my, je len malá časť z repertoáru domu, väčšia bude v Hudobnom múzeu SNM, a potom, určite sa hralo aj to, čo priniesli iní muzikanti a v dome nezostalo. Napokon, Hansi pripomína v niektorom z rozhovorov, že verejným komorným koncertom hosťujúcich umelcov v Bratislave v meštianskych domácnostiach v prvej na prelome 19. a 20. storočia i neskôr predchádzali veľké očakávania, avizované diela sa doma prehrávali a starostlivo študovali. Skrátka meštiansky život s „helenistickými ideálmi“, ako ho charakterizoval Hansi, mal svoje špecifiká a znaky, ktoré sa oboma vojnami rozleptali a komunistický režim s nimi ako buržoáznymi prežitkami následne definitívne skoncoval.
Ktoré koncerty sa stretli s najlepšou odozvou u publika a ktoré najviac potešili vás ako dramaturga?
Domus artis tvorilo sedem koncertov – v obsadení od dua klavír – violončelo (Peter Javorka – Andrej Gál) cez klavírne trio (Juraj Tomka, Kristína Chalmovská, Maroš Klátik), špecifické barokové trio husle, lutna, violone (Ján Kružliak, Jakub Mitrík, Ján Prievozník), flexibilné zoskupenie s gitarami, violou a spevom (Radka Krajčová, Martin Krajčo, Martin Ruman, Irena Troupová), dve klavírne kvintetá (Alena Hučková a V4 Quartet, resp. Magdaléna Bajuszová a Mucha Quartet) a duo saxofón s klavírom (Ladislav Fančovič, Jakub Čižmarovič). Myslím, že odozvy boli veľmi dobré na všetkých koncertoch. Poslucháčsky náročnejšie sú tradične koncerty s nižším počtom nástrojov, súčasným resp. súčasnejším programom, väčšej príťažlivosti sa tešia koncerty s gitarou, saxofónom a spevom. Pre mňa osobne bolo veľkou satisfakciou, že na prvom ročníku festivalu komornej hudby v Dome Albrechtovcov odzneli klavírne kvintetá štyroch veľkých postáv prešporskej hudobnej tradície – Ernő Dohnányiho, Bélu Bartóka, Alexandra Albrechta a Štefana Németha-Šamorínskeho. Každý z nich v tomto médiu demonštroval svoje skladateľské (i interpretačné) schopnosti a predstavy v plnej miere a toto médium slúžilo ako dôkaz zrelosti, ktorým sa chcel prezentovať vtedajšej umeleckej societe.
Plány pre ďalší ročník Domus Artis?
Uvažujeme o rozdelení podujatia na jarnú a jesennú časť roka, opäť zapojíme našich najlepších komorných hráčov, v dramaturgii prinesieme doteraz nepočutú komornú tvorbu našich skladateľov a rok 2025 je zaujímavý aj pre výročia významných tvorcov svetovej hudby 20. storočia. Termíny podávania grantových žiadostí budú zrejme skoro známe, uvidíme, kto a ako o nás rozhodne. Každopádne chceme ísť ďalej, aj pôjdeme, v akom rozsahu to nevieme; s akým obsahom, to vieme veľmi dobre.
Živá hudba je vďaka klavíru a dokončenej sále definitívne aj v interiéri Domu. Vaše celkové plány s Domom však zatiaľ nie sú plne realizované. Čo máte ešte pred sebou?
Chceme sprevádzkovať podkrovný priestor s kanceláriami, resp. zázemím pre naše podujatia, verím, že sa nám podarí vytvoriť priestor aj pre partnerské združenia. V stavebnom projekte je na prízemí plánovaná kaviareň, na prvom poschodí potrebujeme dobudovať malú výstavnú miestnosť pre dočasné expozície. Tam nás čaká „len“ zariadenie a osvetlenie. Priateľom a známym sa páči náš horko-sladký slogan: „Staviame s patinou...“ Ideme skrátka ďalej tempom úmerným našim financiám a schopnostiam. A, pochopiteľne, treba sa takmer každodenne starať o záhradu: rozmary počasia - voda, vietor, slnko, sneh, škodcovia, ale aj rozrastajúca sa zeleň si vyžadujú neustálu „prítomnosť“ a údržbu. Takže to by som videl popri umeleckom programe ako dostatočne ambiciózny plán na rok 2025...