V Košiciach znela efektná trúbka
22. 1. 2026
Dom umenia Košice
Štátna filharmónia Košice, Johannes Witt, Sergej Nakariakov
Dvořák – Weinberg – Vaughan Williams
V stredobode ďalšieho koncertu A cyklu Štátnej filharmónie Košice sa ocitol exkluzívny sólový nástroj – trúbka. Avšak v úvode sme si mohli vypočuť jednu z trojice koncertných programových predohier Antonína Dvořáka s názvom Othello op. 93. Dirigentom večera bol mladý a medzinárodne žiadaný Johannes Witt, napoly kanadského pôvodu. V Dvořákovej predohre vzbudil veľmi solídny dojem a zaujal schopnosťou precízneho modelovania mikro- i mezzoštruktúry, reflexívnym prístupom ku komplikovanej dramatickej partitúre, ale aj impozantnou znalosťou hudobného textu. Hudobníci pod jeho vedením hrali oduševnene, disciplinovane a s mimoriadne kultivovaným zvukom.
Ďalší priebeh večera bol z dramaturgického hľadiska takpovediac veľkou neznámou nielen pre bežných poslucháčov, ale aj pre erudovaných znalcov. Veď tvorba poľsko-sovietskeho skladateľa 20. storočia Mieczyslawa Weinberga sa dostáva na koncertné pódiá iba v posledných rokoch. Práve jeho trúbkový Koncert B dur op. 94 zaznel pod prstami vynikajúceho izraelského sólistu ruského pôvodu Sergeja Nakariakova. Pri hodnotení jeho výkonu možno použiť jednoznačné superlatívy. Umelec podal vo Weinbergovom koncerte mimoriadny, priam referenčný výkon. Jeho tón bol nádherne kultivovaný, plný a zároveň pružný, s absolútnou kontrolou v celom rozsahu nástroja. V technicky i výrazovo náročnej, modernisticky zafarbenej partitúre dokázal suverénne zvládnuť extrémne nároky na artikuláciu, rytmus i intonáciu, pričom frázovanie zostávalo prirodzené.
Nakariakov vytvoril sugestívny oblúk medzi ironickým nadhľadom, lyrickou introspekciou a dramatickou naliehavosťou skladby, čím jej dodal výnimočnú emocionálnu hĺbku. Perfektne diferencoval medzi netradične chápanými charakteristikami troch častí (etudy, epizódy, fanfáry), ktoré tak aj vďaka zodpovednému a plnokrvnému výkonu košických filharmonikov získali špecifickú farbu i atmosféru. Napriek fragmentárnosti, grotesknosti a určitej modernistickej exkluzivite partitúry si obecenstvo mohlo naplno vychutnať toto cenné a výsostne originálne dielo a s povzneseným pocitom sa premiestniť počas prestávky do bufetu.
Druhú polovicu koncertu vyplnila Symfónia č. 5 D dur Ralpha Vaughana Williamsa, dielo pokojnej, pastorálnej kontemplácie, postavené na modálnej melodike, mäkkej inštrumentácii a plynulej, spevnej výstavbe. Skladba sa opiera o dlhé oblúky, jemné dynamické kontrasty a harmonický jazyk, ktorý zámerne uprednostňuje stabilitu pred dramatickým napätím. Práve táto tonálna a harmonická jednotvárnosť mohla u časti poslucháčov vyvolať pocit určitej monotónnosti a oslabenej dramatickej gradácie. Johannes Witt však pristúpil k partitúre s hlbokým pochopením jej duchovného a meditatívneho charakteru. Jeho dirigentské gesto bolo prehľadné, kultivované a mimoriadne detailné, vďaka čomu dokázal udržať dlhé hudobné oblúky v určitom napätí a vnútornom pohybe. Spolupráca so Štátnou filharmóniou Košice pôsobila sústredene a organicky. Orchester reagoval na Wittove impulzy s citlivou flexibilitou, vytváral mäkký, homogénny zvuk sláčikov, transparentné drevené dychy a kultivovanú, nikdy nie rušivú dychovú oporu. Solídne zaplnené auditórium Domu umenia tak mohlo vykročiť do januárového mrazu s dobrým pocitom.