V Košiciach otvorili sezónu

15. 10. 2026

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice, Maria Ioudenitch, Tomáš Brauner

Bella – Barber – Dvořák

Otvárací koncert 58. koncertnej sezóny Štátnej filharmónie Košice priniesol plné auditórium a organizátori mohli hlásiť vypredané. Nepochybne k tomu prispelo zaradenie najznámejšej Dvořákovej Symfónie č. 9 „Novosvetskej“. Tá prišla na rad v druhej polovici, zatiaľ čo úvodom zaznela Koncertná predohra Es dur Jána Levoslava Bellu. Za dirigentský pult sa postavil jeden z dvoch stálych hosťujúcich dirigentov Tomáš Brauner. Pod jeho taktovkou Bellova šesťminútová predohra znela monumentálne a skutočne slávnostne, rytmicky pregnantne a majestátne. Avšak košickí filharmonici, zdá sa, neboli s týmto dielom celkom zžití, ich hra pôsobila trochu neisto a rozhárane. Napokon, pri prvých číslach, krátkych „rozohrávačkách“ sa to zvykne stávať.

Úplne inak pôsobil výkon orchestra v Husľovom koncerte Samuela Barbera, ktorý efektívne a precízne podporil mladú americko-ruskú sólistku Mariu Ioudenitchovú. Huslistka a Brauner dokonale vystihli šokujúci kontrast medzi poetickými prvými dvomi časťami a démonicko-motorickou treťou. Ioudenitch zaujala hlbokou emocionalitou, vrúcnym tónom a vášnivým gestom, lyrické kantilény v prvých dvoch častiach pôsobili sugestívne, a to aj vďaka presvedčivým orchestrálnym vstupom. Virtuózne moto perpetuo poslednej časti malo dostatočnú razanciu a švih, o technickej dispozícii sólistky možno hovoriť len v superlatívoch. Aj súhra a komunikácia s orchestrom boli na vysokej úrovni, nezaregistroval som žiadny závažný kiks, hoci partitúra bola naozaj náročná. Zaradenie Barberovho koncertu na otvorenie sezóny sa ukázalo ako vydarený nápad.

Trochu iná situácia nastala v prípade slávnej a populárnej „Novosvetskej“ Antonína Dvořáka. Brauner dirigoval rozšafným gestom, s veľkou agilnosťou a viedol orchester k ohurujúcej dravosti. To však občas viedlo k jednostrannej a nadmernej expanzii zvuku na úkor potrebnej kultivovanosti a dynamickej diferencovanosti. Týka sa to predovšetkým prvej a čiastočne poslednej časti. Známe Largo druhej časti s podmanivým sólom anglického rohu znelo naopak bezchybne, mäkko a zdržanlivo; aj keď v strednom diele sa mi žiadalo viac nástojčivosti. Scherzo malo potrebný ťah a dynamizmus, hoci pastorálne črty v triu mohli byť viac akcentované. Naopak, finále dokonale vygradovalo toto geniálne dielo.

Musím spomenúť už tradičný problém koncertov ŠFK, nedostatočné prispôsobenie vertikálnej dynamiky akustickým možnostiam sály, inak povedané príliš hlučné plechy často prekričali tematicky nosné sláčiky. Stačilo by azda miestami trochu ubrať zo zvuku trúbok a pozaún. Obecenstvu sa však predstavenie mimoriadne páčilo, hoci náročný fajnšmeker možno opúšťal sálu so zmiešanými pocitmi.