V kaviarni pamäti

Vera Nemirova presúva Kálmánovu Cirkusovú princeznú z priestoru atrakcie do priestoru spomínania. Viedenská kaviareň sa v košickej inscenácii mení na javisko túžby, návratov a tichej melanchólie – miesto, kde sa opereta neparoduje ani neničí, ale premýšľa nanovo, s rešpektom k hudbe a dôrazom na vnútorný život postáv.

Viedenská kaviarenská kultúra je známa tým, že je v nej dovolené všetko – okrem náhlenia sa. Kto si sadne ku stolu, vystupuje z času. Kaviareň je priestorom premeny, reflexie a spoločenskej maškarády, kde sa spomienky, ilúzie a bonmoty krútia ako strieborný podnos v rukách čašníka. Práve do takéhoto priestoru zasadila Vera Nemirova svoju inscenáciu operety Cirkusová princezná Emmericha Kálmána: nie pod šapitó cirkusu, ale do starnúcej, noblesnej kaviarne, ktorá sa mení na scénu pamäti, túžby a tichej nostalgie. Inscenáciu nedeštruuje, ale prepisuje – s rešpektom k hudobnej podstate a s ambíciou povedať niečo nové.

„Hrá na husliach pod kupolou cirkusu vysoko nad hlavami divákov. Potom Mister X skočí na kladku a vystrelený silou vlastného pádu o sekundu sedí na chrbte cválajúceho koňa.“ Tento výjav z pôvodnej scénickej vízie Kálmánovej operety ostáva aj v košickej inscenácii len textom riaditeľa cirkusu. Namiesto výpravného spektáklu sa divákovi ponúka niečo vzácnejšie: inteligentná, interpretačne zdržanlivá, ale vnútorným významom bohatá operetná inscenácia, ktorá nachádza odozvu aj bez vizuálneho nátlaku.

Do repertoáru Národného divadla Košice pribudla inscenácia, ktorá rámec operety nielen posúva, ale aj vedome narúša. Tretie dejstvo – tradične miesto rozuzlenia – sa tu stáva začiatkom večera. Mister X a Fedora zostarli, svet sa zmenil, ale ich túžby, sklamania a niekdajšie roly sa vracajú. Prvé dejstvo nasleduje ako retrospektíva, spomienková konštrukcia či možno len psychologická ilúzia. Príbeh sa vinie v slučke, až kým sa všetko znova neocitne tam, kde sa to začalo – v kaviarni. Koniec nie je uzáverom, ale návratom. „Happy endless“, ako poznamenáva režisérka. Mierne neurotická Barmanka Mary (famózna Silvia Borsetti), pozorovateľka aj pantomimická komentátorka – sleduje a sprevádza dianie, niekedy vtipne, inokedy s náznakom melanchólie. Jej postava pozoruhodne narúša operetnú ilúziu bez toho, aby ju rušila.

Táto koncepcia ovplyvnila aj výtvarné riešenie. Scéna Andreja Serafina je úmyselne komorná: stoly, stoličky, barový pult, červený diván, priehľadná otočná stena, ktorú tvaruje najmä svetlo. Cirkus sa objavuje len ako vzdialený tieň, nie ako konkrétny priestor. Svetelný dizajn Rolanda Khern Tótha pracuje s náladami jemne a presne, bez okázalej estetiky. Všetko sa sústreďuje na vnútorný pohyb postáv – fyzický aj emocionálny. Význam cirkusu sa mení: už nie je miestom senzácie, ale metaforou spoločenského javiska, na ktorom si postavy nasadzujú masky, kostýmy a roly.

Nemirova sa sústredí na hereckú prácu, ktorá v operete často ustupuje hudobnej efektivite. V druhom a treťom dejstve, kde sa operetná forma pomaly rozpadá a nahrádza ju psychologická kresba, sú postavy vedené presne, bez pátosu, s dôrazom na prirodzenosť. K vysokej kvalite prispela spolupráca s hercom Matejom Marušinom, ktorý spevákom pomáhal s hovoreným slovom. V tejto inscenácii však dialógy pôsobili plynulo, dôveryhodne a mali rytmus.

V centre inscenácie stojí Martin Gyimesi ako Mister X – umelec bez mena, muž na okraji spoločnosti, ale s hlbokou vnútornou integritou. Jeho tenor má mäkkosť, nosnosť a vnútorný cit. Herecky osciluje medzi odmeranosťou a zraniteľnosťou. Slávna ária Zwei Märchenaugen nie je efektným číslom večera, ale intímnou výpoveďou. Soňa Godarská ako Fedora Palinská ponúkla ženský protipól s jasne vybudovanou vnútornou cestou – od spoločenskej istoty k citovému otrasu. Jej soprán znel isto, s dôrazom na výraz a frázovanie. Medzi oboma postavami vznikla presvedčivá napätá dynamika, bez preháňania, no s čitateľným emocionálnym oblúkom.

Aneta Hollá (Mabel) a Maksym Kutsenko (Toni) stvárnili mladú komickú dvojicu so šarmom, čistou výslovnosťou a presným načasovaním. Hollá pôsobila prirodzene, Kutsenko uhladene, obaja ladili v tempách aj v humore. Oklieštenie tanečnej dramaturgie ubralo trochu na rytmickej rozmanitosti, no udržalo štýlový minimalizmus inscenácie. Marián Lukáč ako princ Sergej Vladimír vniesol do celku distingvovaný nadhľad a hereckú pohotovosť. Z menších postáv zaujali Peter Kočiš (Pelikán), Beáta Drotárová (Carla) a Pavol Cebák (Stanislawski), ktorí svojimi skúsenosťami a hereckou presnosťou dodali inscenácii drobné, no funkčné kontrapunkty.

Zbor Opery NDKE pôsobil pohybovo aj spevácky sústredene, s jasnou dynamikou a súhrou s orchestrom. Artistické vstupy skupiny Mavakanza a dua LALYRA boli integrované vkusne, nie ako samoúčelný efekt, ale ako súčasť kolektívnej pamäti inscenácie. Ich prítomnosť neodvádzala pozornosť, ale dopĺňala štruktúru scény.

Hudobné naštudovanie Igora Dohoviča stavalo na štýlovej rovnováhe, dôraze na rytmickú pružnosť a zvukovú transparentnosť. Orchester znel farebne, flexibilne, dobre frázoval a reagoval na dramatickú štruktúru inscenácie. Kálmánova hudba – so svojimi valčíkovými líniami, čardášovým temperamentom a swingovou ľahkosťou – dostala jasnú dramaturgickú výstavbu. Finále druhého dejstva zaznelo ako hudobný aj scénický vrchol.

Treba však poznamenať, že všetky spevácke výkony boli sprostredkované mikroportmi, čo nevyhnutne ovplyvňuje ich hodnotenie. Výhodou je jasná zrozumiteľnosť textu a vyváženosť hlasov v orchestrálnej štruktúre, no prirodzená farebnosť hlasu, práca s dynamikou a akustickou projekciou sú tým do istej miery deformované. Toto režijné rozhodnutie má svoje praktické opodstatnenie, no zostáva dôležitým kontextom pri hodnotení výkonov.

Cirkusová princezná v réžii Very Nemirovej nie je nostalgickým návratom k žánru, ale jeho súčasnou reinterpretáciou. Kaviareň ako priestor pamäti, opakovania a tichého návratu sa stáva metaforou nielen operety, ale aj nášho spôsobu rozprávať príbehy. A možno aj dôvodom, prečo postavy ostávajú bližšie – nie pod kupolou šapitó, ale pri stole s bielym obrusom.

Emmerich Kálmán

Cirkusová princezná 

Réžia: Vera Nemirova

Dirigent: Igor Dohovič 

Preklad libreta: Linda Fintorová, Stanislav Trnovský

Dramaturgia: Stanislav Trnovský

Mr. X: Martin Gyimesi

Kňažná Fedora Palinská: Soňa Godarská

Miss Mabel Gibsonová: Aneta Hollá 

Toni Schlumberger: Maksym Kutsenko

Princ Sergej Vladimír: Marián Lukáč

Gróf Saskusin: László Havasi

Poručík Petrovič, husár: Marek Mochnáč

Riaditeľ Stanislawski: Pavol Cebák

Carla Schlumbergerová: Beáta Drotárová 

Pelikán, vrchný čašník: Peter Kočiš

Adjutant: Tomáš Hodermarský

Luigi Pinelli: Stanislav Rusyn

Majordomus: Pavol Spišský

Pikolík: Matej Kokoruďa

Rasumowski: Peter Raši

Barmanka Mary: Silvia Borsetti

Balet ND Košice, Cirkusoví umelci MAVAKANZA a LALYRA, Orchester a Zbor ND Košice 

Košice 

Národné divadlo 

19. a 20. 9. 2025 (premiéry)

21. 12. 2025 (recenzovaná repríza)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)