Uviaznutí

Krízu stredného veku znáša dobre. Každý deň začína polovicou tabletky na upokojenie, potom nasleduje káva. Tá jej otvára oči a súčasne s tabletkou ju chystá na svetlo dňa. Po prvej polovici tabletky a káve niekedy nasleduje druhá polovica. Viac polovíc si nedá, je opatrná, až okolo ôsmej večer pohár vína. Vtedy sa cíti konečne dobre. Má aj muža, ten prichádza neskoro popoludní, ba niekedy až o devätnástej, a o ničom nevie. Ona celé dni šije návliečky na vankúše a tiež pyžamožrútov. Je to taký látkový obal s očami, kam si deti majú ráno uložiť pyžamo. Nápad ukradla inému výrobcovi a pri každom dokončenom kuse by sa najradšej vopchala do tej návliečky a nechala sa zožrať. Na svete je toľko zbytočných predmetov, len aby sa človek nejako zabavil. Šitie nepotrebuje, aby mala čo jesť, žije v nadbytku. V nadbytku potravín, domácich spotrebičov, látok, líčidiel, náramkov, televízorov, kobercov aj áut. Ona na svojom vôbec nejazdí, bojí sa. Muž je riaditeľom technických služieb a medzi jeho nadbytky iste patrí aj to dievča, čo mu plánuje stretnutia. Muž v práci často trávi aj víkendy a v zime, len čo trochu nasneží, vyskočí uprostred noci a uteká do kancelárie. No občas je sezóna bez jedinej vločky, ako táto. Vtedy sa obetuje a vezme ju, chuderu, na výlet. Idú do Tatier, hoci len na jednu noc, na prechádzku k plesu. To stačí. Ona si v aute spieva. „Mana mana, tudú tududu, mana mana, tu tudu du...“

„Môžeš prestať? Neviem sa sústrediť,“ povie muž.

„Prepáč. Usilujem sa to dostať z hlavy už dlho, ale nedarí sa mi,“ usmeje sa ona. 

 „Ide o to, že nevieš spievať,“ pokračuje muž.

„Čože?“ vyhŕkne žena.

„Nevieš spievať. Neopakuj mi, prosím, že si chodila  do súboru a spievala aj sólo.

Podľa mňa si si to vymyslela. Nevieš spievať, ale to ťa nemôže uraziť,“ zasmial sa.

„Pravdaže ma to neuráža,“ odvetí ona a v kútiku oka sa jej zaleskne.

Mana mana sa jej votrelo do mozgu. Samu ju vyčerpáva, že od utorku si nespieva nič iné, a teraz je nedeľa. Ako sa dá z hlavy odstrániť uviaznutá pieseň?

Po návrate robí to, čo vždy. Šije alebo sa motá po dome. Vyjde na prechádzku, utiera prach, rozbíja orechy. Našla si všetko o Mahna Mahna na internete: melódia sa prvý raz odvysielala v novembri 1969, no v skutočnosti ju vraj už o rok skôr zložil akýsi Talian Pietro Umiliani a použili ju pre pofidérny film. Skupina švédskych modeliek sa v ňom zasneženou krajinou valí do sauny a o chvíľu majú na sebe len osušky. Mana mana. Pozrie si to. Spokojné, pekné ženy smerujú do drevenej búdy a vyzerajú šťastne. Sú mladé a nie sú samy. „Ja som. Som sama,“ uvedomuje si žena. Po niekoľkodňovom váhaní sa prihlási na Kurz vedomého života, už dlhšie sa jej vidí, že žije v bezvedomí. Údajne sa tam naučí využiť mimoriadnu silu svojich myšlienok, aj to, ako ich zafixovať vo vesmíre a prinútiť priania, aby sa splnili. „Vaše telo bzučí energiou. Každý váš pocit vytvára špecifické vzorce vo vašom tele. Nemusíte skúmať vedecké detaily fungovania mysle. Telo dobre vie, ako sa naladiť, keď mu dáte správne podmienky. My vás naučíme uvoľniť sa, cítiť radosť a manifestovať ju,“ písali v opise  kurzu. Dve hodiny učenia sa vedomému životu stoja toľko, čo desať jej pyžamožrútov, ale nech.

Nachádza sa v útulnej miestnosti vyloženej drevom, dovedna ich je jedenásť – a samé ženy. Teraz leží na podložke a má zatvorené oči. Hlas lektorky hovorí, že si má predstavovať zlatú guľôčku, ako preráža membránu jej fyzického srdca a žiari v ňom. Nedarí sa jej to, aj na kurze má v sebe uviaznutú tú hlúpu melódiu, áno, stále tú istú. Už šiesty týždeň. Je to ako štikútka, boli vraj prípady, že postihnutý mal štikútku niekoľko mesiacov, ba možno roky. Po sérii meditácií, na ktoré sa jej nedarí naladiť a ledva čaká, kedy bude môcť otvoriť oči, sa konečne dozvedá niečo podnetné: v nasledujúcich dňoch po tejto očistenej vedomej kúre je vraj dobré urobiť čokoľvek nezvyčajné. Čin. Nech vyrazí sama na neznáme miesto, môže osloviť celkom cudzích ľudí alebo plávať v ľadovej vode, jednoducho, treba vykonať niečo, čo obyčajne nerobíme.

„Včera som sa prihlásila na spev,“ oznamuje skoro ráno mužovi.

„Dievča, ty ideš z kurzu do kurzu,“ povie muž. 

„To nie je kurz. Prihlásila som sa na spev do základnej umeleckej školy, na oddelenie pre dospelých.“

„Takže sa naučíš spievať? To sa dá?“ pýta sa. 

„Prijali ma, takže sa to asi dá.“

Na prvej hodine jej učiteľ spevu vysvetľuje, ako budú postupovať. Na začiatku vždy prejdú stupnice, aby sa rozospievala. On ich predspieva spolu s klavírom a ona to zopakuje. Je dôležité rozvibrovať hlasivky, rozjasniť ich. Začali. Poslušne opakuje všetko, čo učiteľ  zaspieva. Užíva si jeho pekný, mužný a sýty hlas. Žena sa bojí opýtať, no po druhej hodine to urobí: „Mám hudobný sluch?“

„Pravdaže. Inak by som vás poslal domov. Tu som nachystal, čo budeme cvičiť tento polrok. Dve skladby z West Side Story, čo vy na to? I feel pretty a Tonight.

Môžete ich zaspievať na vianočnom večierku.“

Ona vyvalí oči. Tisíc ráz áno, práve tieto piesne – nie sú jednoduché, to ani náhodou, nijaké mana mana, toto je Bernstein, to si predsa nemôže dovoliť, alebo áno, môže, môže sa pokúsiť.

„Dobre!“ vyhŕkne, uvedomujúc si, že tento človek za klavírom ju isto nechce znemožniť, veď  je to obyčajný učiteľ hudby a má zľutovanie s ňou aj so všetkými jej čakrami, ktoré sa práve naplno rozhoreli, žiaria do priestoru a priamo cez ňu rozsvecujú mesto, nabili energiou školu, domy, ulice aj výpadovku.

Na vianočnom večierku to ešte nebolo, napokon, šička obliečok na vankúše nemáva vianočné večierky, ale príležitosť zaspievať naučené pesničky prišla na plese mesta. Stretli sa tam všetci dôležití: ona, jej muž, tá jeho vedúca kancelárie, aj učiteľ spevu. Učiteľ spevu je členom mestského orchestra a ples otvorili valčíkom. Pozdravili sa, vymenili si pohľady s inštrukciami. Blíži sa polnoc a udalosti sa stávajú menej a menej formálnymi, tu i tam sa objavujú aj povyzúvané topánky a odhodené motýliky, zodvihnuté ukazováky a výkriky, čo sa má hrať. Niektorí už tancujú divoko a smejú sa hlasno. Učiteľ k nej pristúpi, aby sa opýtal, či pila a koľko. „Len perlivé víno, dva poháre. To je tak akurát na West Side Story,“ žena pokynie rukou a postaví sa ku klavíru. „I fííl pritýý, oh sóu pritýý,“ začne najskôr potichu, potom hlasnejšie. Všetko navôkol utíchne. Modré odlesky flitrov na jej šatách sa hádžu jej mužovi pod nohy, ale ani raz sa na neho nepozrie. Zaspieva to dobre. Tlieskajú ako diví, ťapká aj tá fuchtľa z technických služieb, čo jej mužovi skáče okolo zadku a on ju isto sem-tam cucká na krku a bohvie čo ešte. Po dlhom potlesku sa pustí aj do Tonight. Záverečné výšky učiteľ upravil tak, aby plynulo prešla o oktávu nižšie. Tlieskajú a smejú sa, jej vlastný muž ju objíma. Ona mu zašepká do ucha: mana mana, aby sa vzápätí otočila a zaspievala to nahlas: Mana mana! Klavír sa pridáva. Sála hučí mana mana v nekonečnej slučke. Tudú tu dudu! 

Ráno sa jej muž pýta, ako má prestať myslieť na ten hlúpy popevok. Prebúdzajú sa doma, do vône parfumov, alkoholu a látok z pyžamožrútov. Ležia v spodnej bielizni, jej nočná košeľa sa váľa na zemi. Ktovie, čo sa dialo, keď sa opití zvalili do postele, na nič si nepamätá. 

Ozve sa zvuk, jej muž si ticho spieva. „Neviem sa toho zbaviť,“ hľadí do stropu. „Mana mana. Krúti sa to vo mne ako platňa. Prejde to?“

„Prejde,“ odvetí ona a pritiahne si paplón až k brade. Svet je opäť v poriadku. 

O chvíľu vstane a dá si kávu. Nič viac.