Úspešná i náročná päťdesiatka

Gitarový festival Josepha Kaspara Mertza sa stal vlajkovou loďou gitarového hnutia u nás. Medzinárodný festival, konajúci sa v centre Bratislavy, desaťročia rezonuje nielen v odbornej, ale aj širšej verejnosti ako atraktívne podujatie s puncom prestíže a kvality. Špičkoví interpreti, gitara ako atraktívny medzižánrový nástroj, často v rozmanitých nástrojových kombináciách. Príležitosť vybrať si koncert podľa vlastných vkusových preferencií, zažiť exkluzívnu klasiku aj zvuky hispánskych a latinsko-amerických kultúr, kde je gitara tradičným médiom...

Oslavy päťdesiatky boli dôstojné, a to napriek – pre tento rok príznačnému – stresujúcemu pozadiu financovania festivalu zo zdrojov Fondu na podporu umeniu. Od 21. do 26. júna sa uskutočnilo deväť koncertov, kurzy, workshopy a prednášky. O histórii festivalu, aktuálnych problémoch, ale aj o prekvapujúcej podpore festivalovej komunity sme hovorili s gitaristom a riaditeľom festivalu MARTINOM KRAJČOM. 

Festival oslavuje 50 rokov, vráťme sa na začiatok, keď vznikol ako Dni gitarovej hudby...

Gitarový festival v Bratislave vznikol z iniciatívy Mestského domu kultúry a osvety a jeho zakladateľom bol profesor Jozef Zsapka. Podľa jeho záznamov sa prvý gitarový festival v našom meste uskutočnil v roku 1976. O rok neskôr sa, pod názvom Dni gitarovej hudby, stal súčasťou bratislavského Kultúrneho leta a okrem jedného „pandemického“ roka (2021) sa koná nepretržite dodnes. Prvé roky festivalu boli bohaté nielen na počet koncertov, ale aj každoročnú účasť hráčov medzinárodnej scény, vrátane mnohých hostí zo „západných“ krajín. V tom čase festival pozostával výhradne z koncertov – do roku 1990 sa ich uskutočnilo takmer 90. Majstrovské kurzy a prednášky, ktoré sú dnes neodmysliteľnou súčasťou podujatia, sa z politických dôvodov až do roku 1988 nemohli konať.

Čo priniesli festivalu zmeny po roku 1989?

Celý kultúrny život vtedy zasiahli zmeny, aj Dni gitarovej hudby museli začať fungovať v podnikateľskom prostredí s podporou miestnych či štátnych organizácií. Profesor Zsapka vtedy k spolupráci prizval Janu Kováčikovú, ktorá mala s manželom umeleckú agentúru InterArtist. Obaja mali vzťah ku gitarovej hudbe, nadchli sa pre projekt a ich agentúra bola organizátorom festivalu až do roku 2008. Vtedy sme spoločne s profesorom Zsapkom a Janou Kováčikovou založili Spoločnosť J. K. Mertza, občianske združenie, ktoré sa o rok neskôr stalo organizátorom festivalu a je ním dodnes. Združenie sa postupne rozrástlo o ďalších členov a organizačný tím tvorí v súčasnosti deväť gitarových nadšencov.

Festival neskôr zmenil názov a už 23 rokov propaguje meno gitaristu a skladateľa Josepha Kaspara Mertza, ktorý sa narodil a viac než 30 rokov aj pôsobil v Bratislave.

Áno, premenovanie festivalu na Gitarový festival J. K. Mertza v roku 1993 začalo pútať pozornosť verejnosti na umelecký odkaz bratislavského rodáka. V tejto súvislosti sa dostala do popredia aj polemika ohľadom krstného mena skladateľa. Dnes vieme, že jeho skutočné krstné meno je Joseph Kaspar (eventuálne Josef Kaspar), a nie často nesprávne uvádzané meno Johann.

Záujem Jozefa Zsapku o Mertzovo dielo odštartovala priam neuveriteľná príhoda zo 70. rokov, keď cestoval autom z festivalu v Maďarsku. Na ceste domov zablúdil a kdesi v poli požiadal o radu a usmernenie neznámeho človeka tlačiaceho vozík plný „papiera“. Keď sa prizrel bližšie, zistil, že vo vozíku sú noty, aj gitarové. Vysvitlo, že dotyčný viezol celý náklad do zberu. Jozef Zsapka ho „odbremenil“ a náklad si naložil do auta. Ukázalo sa, že medzi zachránenými notami boli aj originálne dobové tlače niekoľkých zošitov Mertzovho cyklu Bardenklänge op. 13 z polovice 19. storočia, ktoré sa takto podarilo zachrániť.

Diela Josepha Kaspara Mertza sú dnes v gitarovom repertoári interpretov po celom svete. Prispel medzinárodný festival v Bratislave k mertzovskému revivalu?

Paradoxne prispel skôr k tomu, aby sme sa o ňom dozvedeli na Slovensku, pretože svet ho poznal skôr než my. Na Mertza sa zabudlo niekedy v druhej polovici 19. storočia, no na začiatku 20. storočia si ho odrazu všimli v Nemecku a USA. Písalo sa o ňom, jeho hudba sa začala hrávať, stal sa dokonca veľmi módnym autorom a jeho diela začali opäť vychádzať tlačou. Na Slovensku sme si ho začali všímať až v 80. rokoch minulého storočia zásluhou Jozefa Zsapku a aj jeho gitarového festivalu. Treba však pripomenúť, že nemalú zásluhu na jeho reminiscencii majú aj osobnosti mimo gitarovej komunity, ako Ján Albrecht či Vladimír Godár.

Mertza zvykneme popularizovať ako Paganiniho gitary. Je to adekvátne prirovnanie?

Dobové záznamy, ktoré sú dostupné, ho spomínajú ako slávneho gitarového virtuóza a  veľmi obľúbeného interpreta. Vieme však, že v jeho „najlepších rokoch“ obľuba gitary ako koncertného nástroja upadala a jej úloha sa presunula najmä do domáceho prostredia. Pre nás je dnes zaujímavý najmä ako skladateľ s veľkým a univerzálnym odkazom. V tomto kontexte by som ho prirovnal skôr k jazyku Schuberta, Mendelssohna, Chopina či Liszta.

Dá sa o Mertzovej virtuozite usudzovať na základe technickej náročnosti jeho vlastných skladieb?

O jeho virtuozite svedčia mnohéjeho fantázie pre sólovú gitaru, ktoré sa zachovali len v rukopisoch. Tie sú azda najpravdivejším dôkazom, akým bol hráčom a aké výrazové či technické parametre mu boli blízke. V každom ohľade sú mimoriadne vyspelé, prirovnal by som ich ku charakteru lisztovskej virtuozity. Mertzove diela, ktoré vychádzali tlačou, boli neraz jednoduchšie a sám skladateľ sa posťažoval, že ho vydavatelia žiadali o ich prispôsobovanie hráčskym schopnostiam verejnosti. Aj tieto diela sú však krásnou hudbou a ich umelecká hodnota svedčí o jeho mimoriadnych skladateľských schopnostiach.

Vráťme sa k jubilujúcemu festivalu. V akej kondícii ho zastihli 50. narodeniny?

Dovolím si tvrdiť, že vo veľmi dobrej, a to aj napriek mimoriadnemu „narodeninovému darčeku“ v podobe nulovej podpory, ktorým ho k jubileu polstoročnice obdaroval Fond na podporu umenia. Nechcem sa však sťažovať, pretože nie sme v tomto roku zďaleka jedinými takto postihnutými organizátormi kultúrnych podujatí. Naozaj to však prišlo pre nás v najnevhodnejší čas, pretože naším zámerom bolo pripraviť ročník, ktorý by bol dôstojnou medzinárodnou oslavou päťdesiatich rokov gitarovej hudby v Bratislave. Rozhodnutie sme dostali šesť týždňov pred termínom podujatia.

V krízovej situácii sme však zistili, akému veľkému počtu ľudí záleží na tom, aby festival existoval. Zomkla sa nielen užšia domáca komunita, ale aj tá medzinárodná. Vďaka ústretovosti, podpore, úspešným finančným zbierkam, ako aj úsporám, ktoré sme mali ušetrené z predchádzajúcich rokov, sa ukázalo, že jubilejný ročník je v dobrej kondícii a podarilo sa uskutočniť festival len s minimálnymi zmenami v pôvodne plánovanej dramaturgii. Za zázrak považujem, že sa nám k festivalu podarilo vydať aj viac ako stostranovú kroniku o 50 rokoch festivalu a tiež „malú“ knihu o Mertzovi, ktorá je súborom existujúcich štúdií o skladateľovi. Ani tieto dve dvojjazyčné publikácie by však neboli na svete bez mimoriadneho úsilia fantastických ľudí – redaktoriek, prekladateliek, grafikov a tlačiarov, ktorým na našom festivale a Mertzovi záleží a na ich príprave pracovali z osobnej iniciatívy. 

Predpokladám, že finančná podpora komunity okolo vášho festivalu nestačila pokryť všetky náklady...

Samozrejme, peniaze z verejnej zbierky a úspory nepokryli všetky náklady. Rozpočet výpadok podpory naozaj pocítil – ministerstvo kultúry či FPU boli roky hlavným partnerom podujatia, ktoré sa nikdy neprofilovalo inak ako umelecky. V tejto chvíli nás však podržali naši ďalší dlhoroční partneri, ako sú BKIS, mesto Bratislava, Bratislavský samosprávny kraj a kultúrne inštitúty či zastupiteľstvá Poľska, Rakúska, Talianska i Španielska. Obrovská podpora však prišla od hostí jubilejného ročníka. Väčšina z nich svoje obvyklé požiadavky prispôsobila našej neľahkej situácii, za čo sme im nesmierne vďační. Mnohí podstúpili riziko, že ich náklady nebudú pokryté. Dôležitú úlohu zohral výber hostí pre jubilejný ročník, keďže účinkovali najmä interpreti, ktorí festival poznajú už desaťročia a majú k nemu osobný vzťah.

Na ktoré z koncertov 50. ročníka ste napokon najviac hrdí?

Nerád by som uprednostnil niektorý z koncertov, pretože každý z nich mal v dramaturgii svoje opodstatnenie. Myslím si, že každý svojím spôsobom zaujal a odprezentoval viaceré myšlienky, na ktorých nám záleží. Osobné potešenie som mal z prítomnosti a vskutku svetového umenia hráčov ako Costas Cotsiolis, Pavel Steidl či Aniello Desiderio, ktorí sú spätí s naším festivalom už desaťročia. Mimoriadna bola aj pocta J. K. Mertzovi, ktorá potvrdila hlboký vzťah k jeho hudbe zo strany dnešných popredných svetových interpretov. Okrem Pavla Steidla hrali Raphaella Smits a Petra Poláčková.

Našou ideou bolo opäť poukázať nielen na interpretov, ale najmä skladateľov, vďaka ktorým gitarový repertoár neustále rastie. Predstavili sme hudbu svetových skladateľských kapacít ako Leo Brouwer a Carlo Domeniconi i viacerých slovenských tvorcov, ktorí v poslednom období gitare venovali svoje skladby. Na dvoch koncertoch zazneli diela Bernátha, Godára, Machajdíka, Kolkoviča či Kompasa. To, že aj v gitarovej hudbe „existujeme“ v stredoeurópskom priestore, potvrdili nielen koncerty venované Mertzovi pri príležitosti výročia jeho narodenia a úmrtia, ale aj koncert venovaný maďarskej a poľskej hudbe (Duo Nosal–Moroziński, Gitarový súbor Akadémie Franza Liszta pod vedením Eriky Czakó).

Som rád, že sa podarilo gitaru predstaviť v sólovej podobe, ale aj ako nástroj, ktorý je súčasťou rôznorodej komornej hudby. V tomto ohľade bolo úžasné vidieť spoluprácu našich gitaristov s poprednými hudobníkmi, akými sú speváci Matúš Šimko a Eva Šušková, violončelista Jozef Lupták či huslisti Samuel Mikláš a Blanka Ondrejčáková. Nie som sám, kto má radosť, že na festivale opäť hosťovali hráči všetkých generácií vrátane tých najmladších, a všetci môžeme byť hrdí, že aj naši učitelia, žiaci i študenti boli súčasťou koncertných produkcií festivalu.

Ak sa nemýlim, jediné dva nástroje, ktoré dokážu generovať vlastné festivaly po celom svete a zomknúť okolo seba silnú fanúšikovskú komunitu, sú organ a gitara. Máte na to vysvetlenie?

Nemôžem hovoriť za organistov, ale gitara napriek svojej dlhoročnej histórii existovala neraz na periférii záujmu a gitaristi sa naučili hľadať svoju identitu vo vlastnom svete. Paradoxne, možno práve to z nej už stáročia robí životaschopný nástroj, ktorý sa prejavuje aj týmto komunitným spôsobom. Napokon jej úloha v hudbe 20. storočia, a rozhodne tým nemyslím iba žáner klasickej hudby, to nepochybne dokazuje. Osobne som však za to, aby gitara existovala v kontexte celého hudobného sveta, pretože prílišná individualizácia a uzatváranie sa do seba nevedie z dlhodobého hľadiska k rastu. Niekoľkokrát to potvrdila história, potvrdzuje to univerzálnosť skladateľského odkazu J. K. Mertza a napokon aj 50-ročná existencia bratislavského gitarového festivalu, ktorý je od svojho začiatku prepojený s miestnym publikom. Myslím si, že práve súznenie gitarovej komunity s bratislavským publikom, spolu s enormným úsilím členov organizačného tímu Spoločnosti J. K. Mertza dokázali zachrániť tohtoročný festival v jeho neľahkej situácii. Veľká vďaka za to!

Rozhovor vznikol v spolupráci s Rádiom Suita