Tri otázky pre Ľubicu Čekovskú

Na koncertoch Slovenskej filharmónie vo štvrtok a v piatok (15. a 16. 1.) v slovenskej premiére zaznie orchestrálne dielo Ľubice Čekovskej Toy Procession. Vzniklo na objednávku Houston Symphony v americkom Texase, kde pod taktovkou šéfdirigenta orchestra Juraja Valčuhu bolo aj premiérovo uvedené v novembri minulého roka. Juraj Valčuha ho tentoraz naštudoval s orchestrom Slovenskej filharmónie a pri tejto príležitosti sme oslovili skladateľku, aby svoje nové dielo trocha priblížila.

Názov skladby by mohol evokovať kategóriu hravosti, no možno ešte väčšmi asociuje ducha surreality, typického pre súčasnú hudbu najmä anglickojazyčnej proveniencie. Ako vnímaš tieto kategórie vo svojej tvorbe?

Surrealizmus a hravosť vyvstávajú z toho, že človek sa rád hrá. Hravosť, detskosť a tvorivosť sú pre nás skladateľov kľúčové, rovnako ako možnosť zachytiť ich na papieri. „Procesia hračiek“ sa spája aj s Jurajom Valčuhom a s našimi študentskými časmi, keď sme sa často stretávali pri štúdiu skladieb, spoznávali staré aj nové veci. V myšlienkach som sa teda vydala do tejto našej spoločnej minulosti. Hračka tu zosobňuje priestor, v ktorom sa človek cíti dobre a bezpečne. Mala som predstavu procesie, v ktorej sa hračky navzájom predháňajú, raz sa sústredíš na jednu, potom na druhú, na tretiu… Samozrejme, hračka a hravosť tu majú aj hlbší význam, chápem ich v surreálnom zmysle.

Poslucháči sa môžu tešiť doslova na ohňostroj nástrojovej virtuozity. Zohrala tu nejakú úlohu skutočnosť, že skladba vznikla na objednávku amerického orchestra?

Inštrumentácia pre mňa znamená samotný proces komponovania, nedokážem ich od seba oddeliť. Keď komponujem, vpisujem materiál rovno do partov konkrétnych nástrojov alebo skupín. Houston Symphony je špičkové teleso, patrí medzi desiatku najlepších amerických orchestrov, a ja vo svojej tvorbe vždy kladiem veľký dôraz na nástrojové farby. Neviem, aké je presne americké publikum; v prvom rade som sa snažila urobiť minimum chýb a spraviť svoju prácu najlepšie, ako viem. Skladateľ musí rozumieť logike inštrumentácie a musí vedieť nastaviť „gramáž“ dynamiky tak, aby všetky mikro- aj makroštruktúry vyzneli tak, ako sú zapísané na papieri. O to mi išlo v prvom rade.

Skladba plynie vo veľmi živej, dynamickej forme, ktorá vrcholí okolo bodu zlatého rezu. Potom akoby v nej nastal zlom a skladba pomaly doznieva v stíšení a pokojnej atmosfére. Je to akoby prebudenie zo sna – možno všetku tú surreálnu hravosť chápať ako vyjadrenie snovej vízie?

Je tu veľmi jednoduchý princíp: výrazne rytmizovaný motív, evokujúci detskú zvonkohru, ohlasuje procesiu, ktorá prechádza okolo – a keď prejde, začne sa vzďaľovať a odchádza do neznáma. Pre mňa platí, že hudba vytvára formu, nie forma hudbu. Možno by bolo klasickým a overeným postupom začať pomaly a postupne rozvíjať materiál do rýchleho tempa, no tu sa to udialo presne opačne a tento postup mi pripadal dokonale logický.