Tri londýnske večery hudobných objavov
18. 10., 19. 10., 21. 10.
Londýn, Wigmore Hall, Barbican, St. Pancras New Church
Steven Osborne/London Symphony Orchestra, Thomas Adès, Sean Shibe/Sharon Zhou, Thomas Masciaga
Londýn, sobota 18. októbra podvečer. Po prílete do britskej metropoly sa rýchlo potrebujem aklimatizovať – a čo by mohlo pomôcť viac ako čaj o piatej… Smerujem teda do štýlovej čajovne v londýnskom Camdene a počas čakania na nápoj s prekvapením zisťujem, že v ten večer hrá vo Wigmore Hall Steven Osborne. Klavirista, ktorý participoval na skvelej nahrávke Messiaenových Visions de l’Amen pre label Hyperion (vrelo odporúčam!), sa aj v tento večer chystal načrieť do francúzskeho repertoára. Ostalo niekoľko voľných lístkov, nebolo na čo čakať…
Ideovo sa Osbornov recitál krútil okolo témy valčíka a treba povedať, že aj napriek ľahkému salónnemu nádychu, ktorý avizoval zbežný pohľad na programovú skladbu koncertu, dramaturgicky účinne zafungoval. Zistil som tiež, že Osborne je oveľa univerzálnejším klaviristom, vynikajúco mu sadol aj nemecký repertoár. Svoju spanilú jazdu uviedol hudbou mladého Roberta Schumanna. Papillons op. 2 sú sériou dvanástich poetických fragmentov, z ktorých klavirista dokázal extrahovať veľmi širokú emocionálnu škálu a efektne modelovať kontrasty na malej ploche. A v neposlednom rade, výborne dekódovať skladateľov svieži humor – bez zbytočných manier či akademizmu. Azda najsilnejší dojem zanechal záver, v ktorom sa miešajú dve navzájom akoby nesúvisiace hudby v imaginárnom plenéri a do diaľky odchádzajúce fanfáry pomyselných trúbok a rohov vytvárali úžasné priestorové asociácie. Osborne tu prejavil neuveriteľnú kontrolu nad dynamikou, farbou zvuku aj artikuláciou; každý tón dával dokonalý zmysel.
Bola to zároveň dokonalá „brána“ do francúzskeho sveta: Gymnopédia č. 3 Erika Satieho sa začala v takom mäkkom pianissime, že celá jesenná, pokašliavajúca a šuchotajúca sála (britské publikum si málokedy odkladá kabáty do šatne…) sa náhle ponorila do hrobového ticha, aby vstrebala túto nádherne vznešenú hudbu. Kým akordický sprievod plynul na hranici počuteľnosti, melodická línia pravej ruky dýchala tak, akoby ju hrali francúzsky mäkké drevené dychové nástroje. Satie attacca vyústil do D’un jardin clair mladej Lili Boulangerovej a Osborne v nej naplno roztvoril onú mäkkú francúzsku farebnosť, príbuznú Satiemu, no zároveň dostatočne kontrastnú. Podobne klavirista vybudoval aj kontrast medzi ďalšou dvojicou miniatúr – Hudobnou tabatierkou Anatolija Ľadova (s dokonale mechanickým ritardandom hracej skrinky, ktorú treba znova natiahnuť kľúčikom) a Liebeslied Fritza Kreislera v klavírnej adaptácii Sergeja Rachmaninova. Aj tu sa Osborne blysol adresným tónom a perfektnou kontrolou nad všetkými parametrami svojej hry, čo však nijako nebránilo prirodzenej muzikalite.
Trocha slabším dojmom zapôsobili Ravelove Vznešené a sentimentálne valčíky. Aj tu bolo všetko pod kontrolou a prirodzene dýchalo, oceniť bolo možné aj to, že klavirista v každom z ôsmich kúskov nestrácal zo zreteľa valčíkový pulz. Kvitujem, že Osborne stál oboma nohami pevne na zemi a neutopil sa v „impresionistickej“ hmle, predsa len by sa tu žiadalo trocha viac francúzskeho fléru a nonšalantnosti.
Všetko toto však bolo iba ľahkým predkrmom pred hlavným chodom večera, ktorým boli Beethovenove Diabelliho variácie. Osborne už v téme naznačil, že interpretáciu povedie v línii ironizujúceho odstupu – a ten sa vo viacerých variáciách menil na otvorený sarkazmus, chvíľami dokonca veľmi ostrý; klavirista s takmer diabolskou iskrou otváral dvere Beethovenovmu tak trocha obhrublému nemeckému humoru. No bolo to jednoznačne na prospech veci! Keď prišiel na rad Don Giovanni, Loporellove arpeggiá a sforzata boli doslova zosobnením hrdelného smiechu či neovládateľne rozochvenej bránice. Samozrejme, nebola to jediná výrazová rovina. Naopak, Osborne predostrel nesmierne široké spektrum emocionálnych odtienkov: v jednej variácii akoby po onom trocha prihlúplom Diabelliho valčíku (ktorý vlastne ani nie je valčíkom) nechal poskákať pár rozhnevaných dinosaurov, v nasledujúcej pozbieral črepiny a poskladal ich do obrazu oplývajúceho takmer chopinovsky nežnou intimitou… Slovom, bola to veľmi intenzívna a dobrodružná trištvrtehodinová jazda, v ktorej vyzretý a skúsený klavirista previedol publikum univerzom neskorého Beethovena a dal mu okúsiť, s akou chuťou musel skladateľ na tomto cykle pracovať. Zážitok z Beethovenovho humoru za necelých 30 libier bol skvelou investíciou!
Koncert v nasledujúci večer (19. 10.) v Barbicane, onom monumente architektonického „brutalizmu s ľudskou tvárou“, bol hlavným dôvodom mojej londýnskej cesty. Prítomnosť Thomasa Adèsa za dirigentským pultom London Symphony Orchestra a jeho orchestrálnej novinky v závere programu boli dostatočnými argumentmi na kúpu letenky. Adès je už niekoľko desaťročí jednou z najvýraznejších postáv na európskej skladateľskej scéne a bohaté skúsenosti nazbieral aj ako interpret-klavirista a v poslednej dobe čoraz častejšie dirigent. Predurčuje ho na to závratná úroveň muzikality, jeho absolútne výnimočný talent, ale aj svojská osobná charizma. Viaceré z jeho veľkých orchestrálnych diel nahrali popredné filharmónie, veľkým advokátom jeho hudby je dirigent Simon Rattle – hoci pri jeho dokonale čistých štúdiových nahrávkach ma neraz prenasledoval pocit, že nie sú natoľko fascinujúce, ako keď pred hráčmi stojí skladateľ samotný. Presne to sa mi potvrdilo aj na tomto koncerte. Adès však diriguje aj klasiku, ktorá je blízka jeho srdcu, najmä tú severskú – a tam občas pozorujem isté rezervy v kontraste s jeho naštudovaniami súčasnej hudby. Aj toto sa opätovne potvrdilo…
Alex Paxton je skladateľ a jazzový trombonista, ktorého obsiahla tvorba je doslova rozkročená medzi žánrami; je hypertrofiou všetkého: dôvtipu, virtuozity, humoru, hravosti, typickej britskej excentrickosti. Jeho orchestrálne skladby sú výčinmi večného dieťaťa, gejzírmi farebných lentiliek, ktoré toto hyperaktívne dieťa plnými priehrštiami vyhadzuje do vzduchu – a vynikajúco sa pri tom baví. Aj britská premiéra jeho World Builder, Creature bola z tohto súdka. Dva kusy (dĺžkou trvania výrazne disproporčné) pre skutočne masívny orchester s veľmi pestrou paletou klávesových a bicích nástrojov boli energickou hudbou, akoby odrážajúcou činnosť nervovej sústavy človeka s ADHD alebo s nejakou poruchou autistického spektra. Bolo to zaujímavé, neopočúvané, remeselne vynikajúco zvládnuté (Paxton je pedagógom kompozície na niekoľkých prestížnych školách v Anglicku), nehovoriac o dokonale naolejovanej mašinérii špičkového orchestra, no podnetov bolo skrátka príliš, pri štvrťhodinovej minutáži nevyhnutne došlo k preťaženiu môjho zmyslového aparátu.
Celkom iné percepčné prostredie pripravilo nasledujúce dielo, gitarový koncert Paganini Variations dánskeho skladateľa Poula Rudersa. K výrazne redukovanému obsadeniu orchestra sa v sále s príjemne stlmeným osvetlením pridal v súčasnosti veľmi oceňovaný Sean Shibe s decentne (a bez stôp neželaného šumu) ozvučenou akustickou gitarou. Skúsený symfonik a operný skladateľ sa s paganiniovskou témou pustil na trocha tenký ľad, s démonmi Liszta alebo Rachmaninova sa mu však podarilo šikovne vysporiadať. Vyhol sa konvenciám romantickej virtuozity a hoci vo väčšine variácií zachovával pôvodný 16-taktový pôdorys slávnej témy, vytvoril celkom svojskú štruktúru, v ktorej mohol inteligentne dominovať jemný hlas sólovej gitary, nadväzovať dialógy so sólistami v orchestri, dialógy s minulosťou, ale aj nahliadnuť do budúcnosti. Nie bez iskry vtipu – téma v závere „vyšumela“ ako fragment vo vysokom registri pikoly, ako láskavý úsmev, žmurknutie oka skladateľa, naznačujúceho, aby sme vec nebrali smrteľne vážne. Sean Shibe je skvelý interpret, okrúhly a kultivovaný gitarový tón sa uňho snúbi s inteligenciou a schopnosťou výborne sémanticky dekódovať notovú predlohu. S Adèsom na pódiu tvorili skvelý tandem.
Výletom do sveta severskej klasiky bola po pauze Tretia symfónia C dur Jeana Sibelia. S hudbou fínskeho barda má Thomas Adès nadštandardný vzťah, v živej pamäti mám pandemický koncert pri príležitosti Adèsovej päťdesiatky, na ktorom oslávenec dirigoval Sibeliovu Šiestu. Obe symfónie spája takmer komorný charakter, takmer neoklasicistická prehľadnosť a kompaktnosť, pod ktorými však drieme intenzívna emocionalita. Od nasadenia energickej violončelovej a kontrabasovej témy v úvodných taktoch Tretej symfónie bolo zjavné, že Adès jej chce prepožičať novú identitu, že sa chce odlíšiť od zažitej interpretačnej konvencie. To samo osebe nie je na škodu, len musím priznať, že niektoré nadmerne zdôraznené akcenty či kontrasty (najmä v 1. časti) ma skôr vyrušili. Udomácniť sa v jeho interpretačnej koncepcii mi umožnila až nasledujúca časť, v ktorej sa dirigent doslova knísal vo valčíkovom pohybe a dokonale ním nakazil aj hráčov. Toto uvedomenie si, totiž, že oná božsky priezračná hudba v terciách dvoch fláut je v skutočnosti valčíkom, nostalgickým a trocha smutným, bolo pre mňa malým zjavením. Bolo pre mňa vrcholom symfónie, lebo nasledujúce scherzo, formovo zrastené s hymnickým finále, bolo svojou energiou tancom na hranici chaosu, jeho energetický impulz determinoval aj finiš diela, ktorého živý ostinátny pulz síce príjemne elektrizoval, od istého momentu však bolo jasné, že už sa nemá kam rozvinúť.
Záver patril Adèsovej skladbe pre veľký orchester Aquifer z r. 2024. Teší ma, že po rade partitúr, ktoré boli poslucháčsky už azda príliš prístupné (čo si možno automaticky žiadala práca pre filmové alebo baletné médium), sa skladateľ vrátil k trocha náročnejšiemu materiálu. Aquifer je v preklade hydrologický kolektor, zhromaždisko podzemnej vody – pre skladateľa to bola metafora kompozičného procesu. Skutočne, orchester sa pod jeho taktovkou od prvého okamihu zmenil na prudkú riavu, spodné prúdy imaginácie sa prevalili cez spojitú sedemdielnu formu, aby v závere vytryskli ako životodarný gejzír v „zašpinenom“ C dur. Bolo to skvelé defilé už dobre známych prvkov Adèsovho skladateľského rukopisu, aj pre poslucháča, ktorý má v podvedomí zapísané dnes už klasiky ako Asyla, Tevot, In Seven Days či operu The Tempest, však museli znieť ako nová kvalita, navyše, z dramaturgického hľadiska vynikajúco rozvrhnutá, dobrodružná, takmer psychedelická. Zdá sa, že londýnski symfonici milujú energiu Adèsovej hudby aj energiu jeho dirigentského gesta. A nepochybne ich miluje aj domáce publikum.
Záverom zmienka o jednej chvályhodnej koncertnej sérii. V St. Pancras New Church, anglikánskom kostole neďaleko rušnej stanice King’s Cross, sa každý utorok konajú poobedňajšie komorné koncerty v spolupráci s Royal College of Music. Mladí hudobníci, pripravujúci sa na dráhu profesionálnych interpretov klasickej hudby, tu majú možnosť nadobúdať cenné pódiové skúsenosti a predstaviť sa verejnosti aj mimo školskej bubliny. V posledný deň mojej londýnskej návštevy (21. 10.) dostali priestor huslistka Sharon Zhou a klavirista Thomas Masciaga. Ambiciózni a talentovaní mladí ľudia, publikum tvorené kýmkoľvek, kto má čas cez obednú prestávku, ambiciózne vybraný repertoár.
Pri Brahmsovej Sonáte pre husle a klavír č. 2 A dur op. 100 som ešte mal pocit, že na pozdného Brahmsa treba jednoducho ľudsky dozrieť, že akosi nestačí len „pekne“ hrať. Prokofievových Päť melódií pre husle a klavír op. 35 však zanechalo hlbší dojem, nehovoriac o Sonáte č. 2 G dur op. 13 Edvarda Griega, ktorá bola naturelu mladej dvojice azda najbližšia. Príjemný zážitok z prostredia aj dobre pripraveného výkonu znásobilo aj tak trochu familiárne nastavenie podujatia v réžii mladých organizátorov. Hneď som si predstavil podobnú spoluprácu napríklad medzi Dómom sv. Martina a VŠMU alebo bratislavskými konzervatóriami. Mohlo by byť milé odskočiť si počas obeda do katedrály pozrieť si interpretačný dorast. Bezplatne, s možnosťou dobrovoľného príspevku. Pri východe zo St. Pancras stáli organizátori s telefónmi slúžiacimi ako terminály, výber sumy bol, samozrejme, na návštevníkovi, ak sa rozhodol podporiť iniciatívu. Jednoducho, v priebehu sekundy. Darmo, Briti sú pragmatický a organizačne zdatný národ; týmto spôsobom dokážu kompenzovať nedostatok zdrojov aj tam, kde štát zaostáva. A je úplne jedno, či ide o zriaďovanú alebo nezriaďovanú kultúru, „donations“ fungujú vari všade. Mohla by toto byť jedna z ciest pre našu kultúru v čase konsolidácie…?