Svatební košile v SF – veľkolepo a inšpiratívne
29. január 2026
Bratislava, Reduta
Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, Petr Altrichter, Zuzana Kadlčíková, Simona Houda Šaturová, Richard Samek, Jiří Brückler
Dvořák
Slovenská filharmónia ponúkla svojim poslucháčom dramaturgický skvost v podobe rozprávkovej kantáty Antonína Dvořáka Svatební košile pre sóla, zbor a orchester op. 69. Kantáta na námet balady Karla Jaromíra Erbena mala okamžitý úspech na premiére v Plzni aj u objednávateľa v Birminghame. Všetky tri uvedenia dirigoval v r. 1885 sám autor. Odvtedy dielo putovalo po významných miestach koncertného života a skladateľovo meno sa dostalo do medzinárodného povedomia.
Kantáta sa v ostatnom období začína hrávať častejšie. Pred desiatimi rokmi bola uvedená v Rakúsku a práve tam sa objavila ako predstaviteľka hlavnej roly Dívky sopranistka Simona Houda Šaturová. Jej kultivovaný lyrický prejav, vďaka ktorému ju organizátori koncertov a opier radi pozývajú na koncerty starej hudby a klasiky, ako aj skúsenosti s hudbou niekoľkých storočí jej umožnili nadviazať dôverný vzťah s týmto Dvořákovým, pre soprán mimoriadne ťažkým dielom. Výšky, hĺbky, dráma – všetko zvládala bez problémov aj v bratislavskej Redute. Jej kultivovaný prejav vyznel najmä v dvoch áriách: Žel bohu, žel, kde můj tatíček? na začiatku a Maria Panno, při mně stůj, v modlitbe, ktorou sa celé dielo dojímavo a katarzne uzatvára. Prosba k Panne Márii bola v Šaturovej interpretácii mimoriadne pôsobivá, umelkyňa akoby dostala kolegov i publikum do inej dimenzie.
Výborná bola voľba dirigenta. Aj pred siedmimi rokmi uviedla SF dielo v česko-slovenskej zostave (Kněžíková, Ludha, Plachetka, Štúr), s ktorou hosťovala i v Ľubľane. Tentoraz projektu pomohol najmä dirigent, skvelý český mág, baladik, dramatik a melodik Petr Altrichter. Jeho pódiová prítomnosť je mimoriadne sugestívna, dielom žije, tvaruje ho tak, aby dominovala dráma, no aby jeho skrytá nežnosť priniesla vrcholný zážitok vo dvoch nosných lyrických áriách.
Dramatická a priam hrôzostrašná je balada, kde milá nezbadá, že ju na cintorín láka mŕtvola, podobajúca sa na jej milého. Skvelý bol výkon českého tenoristu Richarda Sameka v tejto postave i v duetách so Šaturovou. Má jasný tenor, v prejave je distingvovaný. Rozprávačom bol český barytonista Jiří Brückler. Jeho typ hlasu bol v súlade s postavou bez emócií a melodicky i dramaticky perfektne komentoval príbeh. Všetci traja sólisti akoby kompenzovali nahromadené emócie prúdiace od dirigenta a zboru.
Orchester podal vyrovnaný výkon. Maličkosti v dychoch (lesné rohy) na začiatku boli iba normálnou súčasťou (nášho) koncertného života. Súdržný orchester hral s citom, takmer dokonale vo všetkých nástrojových skupinách a spolu so zborom reagoval na gestá Altrichtera, ktorý kraľoval nad dielom a podporoval snaženie sólistov. Zbor pripravila jedna z najlepších českých zbormajsteriek Zuzana Kadlčíková. Bol priezračný v pianissimách a úderný v rytmických a burácajúcich pasážach. Podmaľovával sóla Jiřího Brücklera a spolu s ním bol veľmi dôležitým rozprávačom. Výrazový vrchol dosiahli interpreti v pôsobivej časti A on tu napřed skok a skok. Altrichter demonštroval svoj blízky vzťah nielen k spevu, ale najmä k českej hudbe a Dvořákovi. S vervou a strhujúcimi gestami dodával skladbe ťah a podporoval drámu.
VIERA POLAKOVIČOVÁ
30. 1. 2026
Bratislava, Reduta
Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, Petr Altrichter, Zuzana Kadlčíková, Simona Houda Šaturová, Richard Samek, Jiří Brückler
Dvořák
Antonín Dvořák siahol po diele Karla Jaromíra Erbena, predovšetkým po jeho Kytici, niekoľkokrát a Svatební košile je bezkonkurenčne najveľkolepejšou z týchto skladieb. Produkčná náročnosť tu pritom ide ruka v ruke s nárokmi interpretačnými. „Košile“ stoja a padajú na výstavbe dramatického oblúku a nefungujú bez zreteľných kontrastov, ktoré však celok nesmú rozdrobiť. Vyžadujú tiež silnú prvú líniu – sólistov, ktorí stvárnia tri vyhranené charaktery. Mnohé z týchto atribútov vykazovalo aj januárové predvedenie Slovenskej filharmónie.
Pod vedením Petra Altrichtera sa Slovenská filharmónia javila ako veľmi životaschopné teleso. Filharmonici na jeho taktovku reagovali pružne, predovšetkým v zmenách temp a dynamiky. Trochu viac precíznosti by občas zasluhovali rytmicky výrazné miesta,napríklad motív s charakteristickou klesajúcou kvintou. Altrichter potvrdil svoju povesť živelného dirigenta, ktorý prirodzene inšpiruje. Orchester podnecoval k plnokrvnému zvuku, vypointovaným gradáciám, nezabúdal ani na intímnejšie miesta. Miestami sa zdalo, že dirigentova zanietenosť nájde u hráčov odozvu najmä v podobe pátosu, našťastie, často sa dokázali Altrichtrom inšpirovať aj k istej vzdušnosti. Dvořákova hudba tak strhávala, ale zostávala tvárnou, nestala sa bombastickým monolitom. Vo zvuku bola nosná sekcia sláčikových nástrojov, farebne tiež zneli drevené dychy. Od plechových nástrojov by som v exponovaných miestach – a to už v predohre –. rada počula ešte adresnejší zvuk, hoci napríklad sóla lesného rohu vyšli dobre.
Dôležitým nositeľom výrazu sa v kantáte stáva zbor. Slovenský filharmonický zbor, pripravený Zuzanou Kadlčíkovou, si túto úlohu splnil vstupmi so zvučnosťou a vyrovnaným zvukom. Najlepšie sa zbor prejavoval v silnejších dynamikách a hutných faktúrach, a tak vládol s kompaktnosťou a dobre sa spájal s orchestrom. V redších hudobných tkanivách vyšlo na povrch pár nepresností v nástupoch či odsadeniach. Atmosféru, ktorú zbor vytváral, to však nezatienilo.
Trio sólistov potvrdilo svoj status výrazných česko-slovenských umelcov. Asi najkonzistentnejšie sa svojho partu zhostil Jiří Brückler. Ako Rozprávač nemá toľko hraničných výrazových rovín ako soprán a tenor, ale môže v poslucháčoch rafinovane stupňovať napätie. Brückler je, aj vďaka sugestívnosti prejavu, výbornou voľbou pre takýto typ partu. Svoj barytón dokázal nenásilne modelovať, pričom mu vo všetkých polohách dodával dostatok opory. Simona Houda Šaturová má pre part Dievčaťa vhodne svetlý, lyrický hlas. Jej doménou sa tak v rámci kantáty stali menej dramatické, introspektívne momenty, predovšetkým nádherne tvarovaná záverečná modlitba. Tá síce nie je dynamickým vrcholom diela, v Šaturovej podaní však bola významovým ťažiskom skladby. Jej hlas mi, žiaľ, v orchestrálnej mase občas zanikal – azda preto, že som sedela vzadu na balkóne. Richard Samek kreoval Umrlca s razanciou a akýmsi príznačným chladom. Usadený bol však viac v stredných než vo vyšších polohách.
Svatební košile v Redute boli rozhodne intenzívnym zážitkom, ktorý vyplynul z uchopenia Dvořákovej poetiky, nevyrastal z povrchného efektu. Kantátu interpreti predstavili ako viacvrstvovú baladu, z ktorej ide po chrbte mráz – nie ako lacný, krvavý horor.
LUCIA REIPRICH MALOVESKÁ