Subito s Ronaldom Šebestom

 

Tohtoročné leto som mal rozdelené na kratší čas dovolenkovania a dlhší čas intenzívnej prípravy na nahrávanie môjho druhého životného albumu. Ako spoluhráč som participoval na desiatkach albumov, avšak len jeden – sólový s názvom Classic malts v roku 2018 –, bol mojím osobným dramaturgickým a interpretačným dielom. Po šiestich rokoch dozrel čas naplniť inú srdcovú myšlienku, ktorú som v sebe nosil.

Debussyho Première Rhapsodie, nedlhé, avšak v každom ohľade ikonické dielo klarinetistického repertoára, som hrával od svojej mladosti, keď mi ho na pôde bratislavského konzervatória na absolventský koncert s orchestrom postavil na pult ešte legendárny Edmund Bombara. Mal som to šťastie prepracovať tento koncept o niekoľko rokov počas ročnej stáže v Paríži so znalcom francúzskej hudby – klarinetistom Jeanom Maxom Dussertom. Vedel som, že raz, v plnosti času, chcem dielo nahrať. Dlho mi trvalo, než som našiel príhodný dramaturgický kontext albumu, v ktorom bude Rapsódia aj so svojím skôr krátkym trvaním v postavení main course. Napokon vo mne dozrela myšlienka albumu ako chronologickej nite skladieb pre klarinet na ceste od romantickej do modernistickej éry. V tomto období, na rozmedzí dvoch epoch, sa jazyk umenia premieňal dramaticky rýchlo. Je vzrušujúce predstaviť túto transfiguráciu na pôde komponovania so zameraním na jeden nástroj – klarinet...

O vlastnom nahrávaní: Vplyvom šťastných okolností sme mohli nahrávať v exkluzívnom nahrávacom priestore s výnimočnou akustikou, s podporou veľkého krídla Fazioli, v novej koncertnej sále v neveľkom poľskom meste Jastrzębie-Zdrój. Keďže je projekt veľmi osobný, pochopiteľným je jeho zameranie na tvorbu pre klarinet. Bude to kaleidoskop hudby od Fibicha cez Regera, Debussyho, Berga, Stravinského, Poulenca, Busoniho až k veľkému Webernovi, v ktorom sa speváckeho partu zhostila s odvahou a napokon v celkom výnimočnej kvalite slovenská sopranistka Mariana Prievozníková Geleneky. Avšak nemôžem nevyzdvihnúť najmä nesmierne empatickú klavírnu spoluprácu Nory Skutovej, mojej celoživotnej umeleckej súpútníčky, a potom všetkých ďalších spolupracujúcich – Braňa Dugoviča, Mirky Brühlovej, Mariána Lejavu, ako aj zvukového majstra Rostislava Pavlíka.

Ešte pár slov o samotnej sále – ide o projekt zrealizovaný na zelenej lúke pri miestnej základnej hudobnej škole za európske peniaze z iniciatívy dnes už bývalého riaditeľa školy, pre ktorého to bol životný počin. Dôkaz iniciatívnosti a vytrvalosti jednotlivca profitujúceho z možností členstva svojej krajiny v EU. Niečo, na tejto úrovni akosi sťažka predstaviteľné v našich kontextoch, hoci sme členmi toho istého klubu...