Štvrtá zima
Moja mamička šoférovala namiesto ocka, aj keď nesedela za volantom. V našom aute to veľmi páchlo po benzíne a neuveriteľne sme sa natriasali. Často som si pri jazde, najmä v zákrutách, buchla svoju malú hlavu o strop. Náš automobil sa volal Moskvič. Spolužiaci si v mojej prítomnosti zvykli spievať škaredú pesničku v ruštine o nejakom pánovi, ktorý si kúpil presne také auto. Kuzmič, Kuzmič, aký si ty hlupák, predal si kravu a kúpil si si Moskvič.
Mamička sedela na sedadle spolujazdca a neustále riadila. Pred každou križovatkou ocka chytila za pravý lakeť a povedala „Pozor, Lojzi“, alebo „Lojzi, rampy“, alebo „Lojzi, tu je plná“. On nepovedal ani slovo a aj som sa tomu čudovala. Keby tak ocko riadil mamičku pri varení, poslala by ho preč obľúbeným svinským krokom. Cestovali sme do Bratislavy a mamička celý čas striehla a kládla svoju ruku ockovi na predlaktie a cez to miesto jemne držala smer, hoci on sám stískal volant oboma rukami a myslím si, že aj pevne. Bola som z nej nervózna a bolelo ma brucho. Pred každou zákrutou hlásila „Lojzi, vyhoď blinker“ a pred každým pribrzdením „Lojzi, brzdi“. Ocko mal nervy z ocele. Je zaujímavé, ako si rozdelili úlohy: v aute rozhodovala mamička, hoci nešoférovala a nemala ani vodičský preukaz, a moje vzdelávanie mal na starosti ocko. Jeho trpezlivosť učiť sa so mnou všetko, čo som nevedela, bola nesmierna. Hrám v symfonickom orchestri na Islande, nevydala som sa, nemám deti. Som vlastníčkou vodičského preukazu, no niet nikoho, kto by ma riadil.
Aký je môj deň: zvoní mi budík a neodložím ho ani raz. Vstanem hneď, je sedem hodín. V kuchyni si pripravím kávu, šálku nechám na stole a idem sa umyť. Mám rada citrusové vône, sprchovala by som sa oveľa dlhšie, ale to by som si musela privstať. Pri káve a sladkej kaši si prečítam správy a o pol deviatej odchádzam z domu. V autobuse počúvam hudbu. Ketill mi posiela odkazy na skupiny, ktoré má rád, je to samý metal, ale dnes nie. Dnes som si nachystala Free Bird od Lynyrd Skynyrd. Nemožný názov. Musím sa pozrieť, prečo sa tak volá americká skupina.
Ak všetko ide hladko, o pol desiatej vystupujem pred Harpou – to je tá slávna stavba. Harpu Islanďania pomenovali podľa harfy, no je to tiež starý islandský výraz. V dávnom severskom kalendári sa harpa volal jeden z mesiacov a znamenal začiatok leta.
Výťahom sa vyveziem na najvyššie poschodie, mám tam súkromnú hodinu s Ingvarom. Zhovárame sa o technike úklonu a preberáme frázovanie. Obed absolvujem v parku, zvyknem si kúpiť jablko, sendvič a ďalšiu kávu. Milujem kávu. Neviem, či na tento ostrov patrím, a nekladiem si takéto otázky ani v duchu. Tí, čo sa ma na to pýtajú, sú zvyčajne zo Slovenska. Patríš tam? Cítiš sa tam doma? Ľudia v Reykjavíku na mne občas zastanú pohľadom, akoby ma už-už išli pozdraviť, myslím, že vyzerám islandsky. Ale keď som bola v Holandsku, dialo sa to isté, vyzerala som holandsky a v Ríme som vyzerala taliansky, tiež ma zdravili neznámi. Sedím a jem. Okolo škriekajú čajky a ten zvuk ma nikdy neomrzí. Napíšem niekoľko odkazov priateľom a jeden mame. Presúvam sa na zvukovú skúšku na zajtrajší komorný koncert, ktorý nebude vo filharmónii, ale v galérii, v centre. Sme komorné kvarteto a na vernisážach hrávame, dalo by sa povedať, staré šlágre. Hrá s nami aj huslista Helgi, jeho otec bol členom islandskej rockovej skupiny Hljómar. Helgi mi priniesol ich platňu, lebo Hljómar sa vo virtuálnom svete trochu stratili. Nájdeš ich len ťažko, neviem ani, či sú na Youtube. O pol piatej mám štúdiovú hodinu s naším violončelovým ansámblom, skúšame Five tango od Astora Piazzollu. Niektorí ľudia sú neuveriteľne nadaní a pritom nohami stále na zemi. Viem, že to hovorievali aj o mne, no vidiac Ingvarovo cítenie, žasnem. Hudba mu vchádza do každej jednej z 37,2 bilióna buniek. Krátko po osemnástej končíme. Idem domov, dnes je deň bez koncertu.
Harpa odráža a priťahuje nekonečné formy svetla. Účinkujem v najdrahšej budove na celom Islande. Pred ôsmimi rokmi som sa prihlásila na konkurz na violončelistku islandského komorného orchestra. Len čo som si prečítala podmienky konkurznej hry, musela som sa smiať, pravdaže, bol tam Haydn, koncert C dur, časť s kadenciou. Neviem, či vyzerám islandsky, no pravdepodobne tak aspoň zniem. Uvidela som Harpu naživo a čosi ma primälo chcieť zmeniť účes, nakúpiť si nové oblečenie, nové slúchadlá, dokonca som takmer zmenila chôdzu a začala som spomaľovať. Človek sa prispôsobuje rôzne. Osamelosť ma donútila cvičiť viac ako dovtedy. Prvé tri mesiace som iba hrala, trávila som celé dni s nástrojom a dopriala som si len malú prestávku na jedlo. V skúšobnej sále som si mohla prehrávať svoje party donekonečna a aj som to robila. Môj ocko tu nikdy nebol, stále sme to odkladali a teraz to ľutujem.
Ako malá som začala s klavírom. Nasledovalo violončelo a popri ňom som začala spievať v speváckom zbore Kantiléna, cez víkendy sme mali nácvik dva razy denne. Ocko ma čakával pred hudobnou a cestou domov sme sa vždy dobre porozprávali. Bola som tu štvrtú sezónu a práve nastala moja štvrtá islandská zima, keď ocko náhle zomrel. Neviem, či to bolo naozaj náhle, už keď som bola prvý raz po trištvrte roku v Reykjavíku doma, necítil sa dobre. Mamička mi ukázala kôpku kníh na jeho stole, vraj ocko len číta. Všetko to boli tituly o mori a o majákoch. Spomínam si, ako nám bolo, keď sme sa tri razy týždenne, vždy podvečer, vracali z hudobnej. Stál pred mojou hudobnou školou, aj keby bili hromy a blesky. Pomohol mi odniesť nástroj. Jeden sme mali v škole a jeden doma, ale ja som si ten svoj nosievala so sebou. Ocko nikdy nedal najavo, ako sa cíti, teraz viem, že ho často sužoval smútok, vôbec si s mamičkou nerozumeli, teda, nerozumela ona jemu, našťastie, mal mňa a ja som to robila aj za ňu. Mlčala som, keď mi rozprával o svojom detstve, ako s chlapcami založili skupinu a hrávali v šope, mali trubkára, huslistu a harmonikára, ním bol ocko, hral na harmonike. Mali sme ju doma, ležala v tom harmonikovom kufri v rohu obývačky, ale keď som chcela, aby sme si zahrali spolu, odmietal. Otec vyžaroval akúsi teplú farbu, vôňu juhu, často sme sa zhovárali o mori. Spolu sme ho nikdy nevideli, nestihli sme.
Prejdem poza budovu a pohľad upieram na more. Tu na severe je teraz dlho svetlo, nechám, nech do mňa vsakuje. Posadím sa na lavičku. Vlny režú vodu ako kúsky skla a napadne mi, že si zapálim. Vyťahujem cigaretu, škatuľka je trochu pokrčená, fajčím len príležitostne.
„Chcela by som bývať v krajine, kde sú čajky,“ povedala som ockovi, keď sme sa raz v novembri vracali domov z hudobnej. Čajku som vtedy poznala len z obrázkov.
„Veď tu sú. My máme čajky, Idka. Na Váhu aj na Dunaji,“ poučil ma ocko.
„Myslela som morské čajky.“
„Aha.“
Je ich tu nekonečno. V prvej zime života sú také nijaké, majú nevýraznú farbu peria, nie je ani biele, ani sivé. Druhá zima je podobná, kontúry na perí sú trošku výraznejšie, ale až v tretej zime má čajka morská na krídlach jasne oddelenú bielu a šedú časť. Nasleduje štvrtá zima a tá je plná dospelosti, ktorú vidieť najmä na perí. Dospelé vtáky majú tmavé až čierne krídla a snehobielu hruď, žltý zobák, drzosť a ostražitosť. Aj moje perie tmavne a čoskoro bude také tmavé, až mi pierka začnú vypadávať a pomaly odplávajú preč. Voda od Harpy ich odnesie smerom na juh.