Stred sveta

Tá Eva, čo žije na samote, trinásť kilometrov od civilizácie, v najdlhšej doline na svete, bola kedysi nádejnou speváčkou a bývala priamo v strede sveta. „Výnimočne nadaná,“ hovorili učitelia jej rodičom, „ale nech vám nezaspí na vavrínoch a vy tiež nie,“ prízvukovali im. Jej detstvo nebolo práve typické, každodenné skúšanie, hlasové cvičenia, súťaže od mestských po národné kolá, cesty autom a koncertné šaty. Pokiaľ ide o talent a usilovnosť, mali pravdu, bola výnimočná. Ale aby boli veci vyvážené, odjakživa ju trápila tréma, a tá bola nesmierna, veľká prinajmenšom ako jej nadanie, nedala sa uniesť ani prekonať, potlačiť, rozbiť, nemohla ju ignorovať. Eva bola geniálna speváčka, ale bola aj ostýchavá a neistá, dezorientovaná a zúfalá.

Vyrástla vo veľkom meste, v dome, kde sa malými lakťami opierala o vnútorný parapet, a rodičia dbali na to, aby boli okná vždy bezpečne zavreté, aby sa Eva nenakláňala, aby sa nestalo nešťastie, lebo keby bola vypadla z okna tohto domu, zletela by rovno do stredu sveta. V tom vysokom dome, ktorý stál na najväčšej križovatke v metropole, boli všetky miestnosti chránené dvojitým sklom, ale aj tak nebolo možné zabrániť tomu, aby mnohé zo zvukov ulice nedoliehali až do jej detskej izby, dokonca až pod perinu.

Každé ráno odchádzala do školy zadným vchodom, kráčala cez pasáž s farebnými výkladmi. Ten priechod milovala a bola by v ňom chcela zostať celý deň. Imponovalo jej prítmie, uzavretosť a málo chodcov, no na jeho konci ju zalialo svetlo dňa a povinnosti. Každé ráno vchádzala do toho istého svetla s tou istou tiesňou, vedená pevnou rukou mamy. Neskôr, keď chodila sama, nikdy neodbočila a namiesto ľudovej školy umenia neskončila napríklad v parku alebo pri kolotočoch, ako iné deti. Plnila všetky úlohy a počas všetkých malých rokov zvládala s búšiacim srdcom výročné aj kadejaké iné slávnostné koncerty. S triaškou po celom tele prežila aj ten absolventský. Už sa netají tým, že jej famózne detstvo bolo jedno veľké trápenie, veď načo taký talent, ak ho nevieš použiť, ak sa ti podlamujú nohy a od trémy nedokážeš stáť ani dýchať.

Pred vystúpením by bola potrebovala dlhý, nerušený spánok, no dial sa presný opak. Ako dospievala, jej úzkostné nálady sa rozpínali a nadobúdali nevídané rozmery. „Aj taká býva cesta géniov,“ hovorila rodičom profesorka spevu a objednala Evu k psychológovi. Napriek významnej pomoci Eva pochopila, že na jej ťažkosti existuje jediný liek, a tým je nevystupovať. Opustila centrum všetkého diania a v túžbe po dlhom, nerušenom monotónnom živote ušla do divočiny, vošla do bezpečnej náruče mĺkveho muža, ktorý kŕmil jelene a hodiny kvočal pri potoku, pozorujúc surové prúdy ľadovej vody. „Je to liečivá sila,“ hovoril o vode a spolu tak presedeli hodiny aj dni.

Ich deti rástli, jelene aj lane prichádzali a odchádzali, po novom mesiaci sa vracal spln a po jeseni zima, Eva doma štrikovala ponožky a robila faktúry. Našla nový a naozajstný stred sveta. Uspokojovalo ju dokonca aj to, že na mieste, kde stojí ich dom, je slabý signál a nie je jednoduché sa k nim dovolať. Nikto ju neotravuje. Ale keď sa raz išla prejsť do zmrznutého lesa, telefón v jej vrecku zazvonil. Nejaký muž ju pozval na hlasovú skúšku do muzikálu. „Je to skromný projekt, len niekoľko repríz, pre takú malú komunitu. Boli by sme poctení vašou prítomnosťou.“ V akejsi neovládnuteľnej panike povedala, že príde, rýchlo súhlasila, no len preto, že chcela mať ten rozhovor rýchlo za sebou. Prečo vôbec zodvihla? Okrem vystúpení pred ľuďmi sa vyhýbala aj telefonovaniu s nimi. Chvíľu jej trvalo, kým si to všetko uvedomila, rýchlym krokom sa otočila na cestu domov. Uvažovala, že popoludní pôjde naspäť do hory, na to miesto so silným signálom, a zavolá tomu pánovi a povie, že nepríde. Ale dokáže to? Oznámila to mužovi a túžila, aby to vybavil za ňu, ale nevybavil. Povedal len: „Konečne,“ a opýtal sa, či ju toho devätnásteho stačí odviezť na stanicu do dediny, alebo s ňou má ísť až na miesto, ale to je poldňa, a čo s deťmi.

Nechala sa zaviezť do dediny. Nastúpila do vlaku, ktorý ju odviezol do väčšieho mesta a tam musela prestúpiť. Posadila sa a tašku si položila na kolená. Nervózne ju držala pred sebou, ale vzápätí – opäť akoby sa v nej rozsvietilo, rýchlo kabelu zošuchla nabok, uvedomiac si, že sa správa ako nejaká tetka. Díva sa na hodinky, do odchodu zostávajú dve minúty, ale za oknom vidí sprievodcu, ako si k ústam prikladá píšťalku. „Ešte by sme nemali ísť,“ uvedomila si, rýchlo sa presunula k dverám a podarilo sa jej ich otvoriť. „Ideme do hlavného mesta?“ opýtala sa, muž s píšťalkou pokrútil hlavou a ukázal na koľaj oproti. „Tam ide tento.“

Srdce jej búchalo ako divé, ale aspoň vie, že teraz určite vošla do správneho vlaku. Vezie sa. Po poldruha hodine počuje názov mesta, kam má namierené. Narýchlo vystupuje, ale pre istotu a pomerne smelo sa pýta, či sú na hlavnej. „Nie. To je ešte jedna zastávka,“ hovorí cudzia žena a Eva sa vrúti naspäť do vlaku, neposadí sa, už len stojí a dáva pozor. Pravdaže, veď má ísť až na konečnú, ako sa mohla takto pomýliť. „Je čas sa upokojiť,“ uvedomuje si, ale kus cesty je stále pred ňou. Už doma si zistila, že na miesto, kde bude spievať, sa dostane električkou alebo autobusom, ich čísla má zapísané, nie je si však istá, na ktorú stranu cesty sa má postaviť a tiež nevie, kde si kúpi lístok. Na okamih si spomenula na svoj domov, na ten, ktorý je takmer v lese a kde sa cíti úplne bezpečne. Eva, v modrých šatách, čiernom kabáte, v hnedých kovbojských čižmách a s hnedou kabelkou chodí hore-dolu po chodníku, najskôr sa vôbec nerozhliada, len sleduje špičky svojich čižiem a pomaly a zhlboka dýcha. To je dôležité, to ju vtedy učila aj tá psychologička. Po dlhom váhaní si napokon pohľadom vyberá človeka, určite je to študent. Pristúpi k nemu, aby sa opýtala, kde sa predávajú lístky. „Priamo v električke sú automaty, tam si kúpite,“ odvetí chlapec a Eve sa opäť na okamih uľaví.

Električka je tu. Žena vchádza do prvého vozňa, v ruke nesie pripravené mince, ale chýba jej dvadsať centov. Potom má už len bankovku. Nervózne sa rozhliada, aby zistila, že okrem nej si nikto nekupuje lístok v električke, isto majú všetci karty. Pomaly sa blíži ďalšia zastávka a Eva, celkom červená, pristúpi dopredu, až tam, kde sedí šofér. Je to žena, šoférka. Vyzerá akoby mala veľa rokov a možno aj má, je drobná a sotva ju za volantom vidieť. Eva sa opýta, či nemá rozmeniť dvadsať eur.  „A koľko potrebujete?“ pýta sa vodička, má pletený sveter a naozaj vráskavú tvár. „Dvadsať centov,“ odvetí Eva. Pani sa natiahne pred seba a z nejakého miesta vyberá drobné, ponad ochranné plexisklo ich podáva Eve a rýchlo aj hodí rukou: „Nič sa rozmieňať nebude, tu máte.“ Teraz má Eva lístok. Od jej odchodu z domu ubehli takmer štyri hodiny. Deti už prišli zo školy a Jozef s nimi robí úlohy. Vozí ich autom do dediny, každé ráno tam a popoludní naspäť. Eva nechodí nikam, pracuje doma, v ich príbytku, kde počuť ako vietor vonku duje pomedzi stromy a brečtan tlmí jeho nárazy do šopy. Rovno za domom stojí krmelec a počas tichých dní, v samote, Eva pozoruje jelene a lane. Nikde sa necíti tak bezpečne a neohrozene ako tam, doma.

Je tu. Vchádza do budovy, spoza pultu vo foyeri vstáva žena a podáva jej ruku, podrží ju pevným stiskom a ukazuje cestu ďalej. Eva sa ocitá vo veľkej miestnosti a tá jej pripomína koncertnú sieň, v ktorej získala svoju prvú cenu, Zlatého škovránka. „Vitajte!“ zastane pred ňou muž v saku a v teniskách, pohupujúc sa v rytme vlastných slov, rozpráva, ako sa tešili, že príde, nemohli tomu uveriť, je to fantastické, sú šťastní, naznačil jej jej výlučnosť, jej význam a miesto v projekte, preháňal, mysliac si, že ju to povzbudí, ale takmer sa otočila. „Bude to len desať predstavení – ako som hovoril, ale práve preto si nesmierne vážime, že ste to prijali!“ Sklopila oči, možno ak sa bude viac dívať do zeme, prestanú jej horieť líca.

Dýchať, musí myslieť na dych. Ešte sa spamätáva z cesty, bolo to náročné, ale je tu, nemôže tomu uveriť, je tu.  Ešte ráno nemala obavu zo spevu, ale len z toho, ako – a či vôbec, sa sem dostane. Bola to pozvánka do stredu sveta a ona bez zaváhania povedala, že príde, vyriekla to v panike, to je jasné. A teraz, keď je tu, má nový strach, či to zvládne, či to ešte vie. Pravdaže, pripravila sa, ale aj tak. Zastala pred mikrofónom a zavrela oči. Stred sveta sa opäť posunul.