Štátna filharmónia Košice - Hudba osudu
Arnheiður Eiríksdóttir, Maroš Potokár
Mahler – Šostakovič
V predvečer prvého tohtoročného sneženia sa konal ďalší z koncertov A cyklu košických filharmonikov, tentokrát s názvom Hudba osudu. Zazneli na ňom kompozície dvoch duchovne dosť príbuzných osobností, Gustava Mahlera a Dmitrija Šostakoviča.
Ako prvý prišiel na rad cyklus piesní so sprievodom orchestra Piesne o mŕtvych deťoch z r. 1901–1904. Za zmienku stojí, že tento výsostne tragicky ladený cyklus sa zrodil v období pre autora veľmi priaznivom, či už z rodinného alebo profesionálneho hľadiska. Nie nadarmo mu manželka Alma neskôr veľmi zazlievala, že svojou skladbou akoby predvídal smrť štvorročnej dcéry Marie iba o dva roky neskôr. Aj to sa stalo jedným z dôvodov ich postupného odcudzenia. Cyklus o mŕtvych deťoch má päť častí a poslucháči v Dome umenia mohli sledovať texty jednotlivých piesní z priloženého listu, vytlačeného so zámerom zvýšiť intenzitu zážitku.
Islandská mezzosopranistka Arnheiður Eiríksdóttir sa ukázala ako vrcholne kompetentná, pokiaľ ide o pretlmočenie Mahlerovho myšlienkového posolstva. Jej hlas bol sýty, vrúcny a mnohofarebný, výraz sústredene sledoval pochody a obsahové nuansy textu; vzťah k mahlerovskej tragike a transcendencii bol plný empatie a porozumenia. Aj orchester ŠfK pod vedením Maroša Potokára (ktorý sa z pultu prvých huslí opäť postavil za dirigentský pult) podal spoľahlivý a zodpovedný výkon. Hoci by som nesmelo poznamenal, že v niektorých úsekoch by som očakával o čosi väčšiu výrazovú zdržanlivosť – a, naopak, v poslednej piesni o čosi väčší ťah k latentnej extáze, ktorý by zvýšil možnú katarziu poslucháčov. Slovom, viac kontrastov. (Je to o to väčšia výzva, že prevažná väčšina Mahlerovej kompozície sa nesie v pomalých a miernych tempách.) Inak však Kindertotenlieder spôsobili ozajstný dojímavý zážitok.
V druhej polovici zaznelo opäť vrcholné orchestrálne dielo, tentokrát z 20. storočia, z pera jedného z najväčších tvorcov tejto epochy Dmitrija Šostakoviča. Nie náhodou sa všemožne prízvukuje protirečivý vzťah autora k sovietskemu režimu, ku komunizmu a stalinizmu; je určite pravdou, že podal veľmi frapantné odpovede na požiadavky socialistického realizmu. Jeho hudba je plná irónie, sarkazmu a paródie, v čom nadväzuje na Mahlera. A nezabudnime na veľkolepý filozofický symfonizmus, prostredníctvom ktorého rieši základné svetonázorové a existenciálne otázky.
Desiata symfónia má štyri časti v intenciách tradičného sonátového cyklu. Prvá časť je však asi najpochmúrnejšia, najtragickejšia (Moderato), plná prelínajúcich sa legátových plôch, gradácií a ústupov. Počas nej mi bolo trochu nevoľno, čo však pripisujem atribútom samotného diela a jeho posolstva: dusnej atmosféry stalinského komunizmu. V nasledujúcich častiach sa s ňou Šostakovič vyrovnal omnoho optimistickejšie. (Symfónia vznikla tesne po Stalinovej smrti v r. 1953.) Mnohokrát zaznel kryptogram D-Es-C-H, čo dodáva dielu jasne autobiografický nádych.
Maroš Potokár dielo uchopil na najvyššej interpretačnej úrovni, s nadšením a neutíchajúcou energiou, ktoré preniesol aj na členov orchestra. Desiata symfónia je nesmierne náročnou partitúrou, ktorá však zaznela v celej svojej sile, intenzite a kráse. Či už ide o obrovské dynamické kontrasty, dômyselné frázovanie alebo protipostavenie expresívneho burácania s maximálne tlmeným výrazom – dirigent a orchester zvládli túto pomyselnú skúšku na jednotku s hviezdičkou.
Koncert bol hlbokým umeleckým zážitkom, ktorý dokázal preniesť publikum cez najtemnejšie zákutia ľudskej duše až k momentom katarzného vyrovnania a nádeje. Silná dramaturgia, precízne interpretačné nasadenie a emocionálna intenzita urobili z tohto večera nezabudnuteľný moment aktuálnej koncertnej sezóny.