Špičkový Radek Baborák v ŠFK
16. 1. 2025
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice,
Radek Baborák
Rossini – Mozart – Schumann
Prvý abonentný koncert košických filharmonikov v novom roku sa vyznačoval dvojjedinou úlohou dirigenta a sólistu v jednej osobe, čo je v našich končinách dosť ojedinelým úkazom. Navyše, v tejto dvojrole nevystupoval klavirista, čo je obvyklejšie, ale hráč na lesnom rohu: svetoznámy a k svetovej špičke patriaci Radek Baborák z Českej republiky.
Baborákovo koncertné menu zahŕňalo jednu Rossiniho predohru, Mozartov koncert a Schumannovu symfóniu; pomerne príťažlivé a príjemné ingrediencie zabezpečili takmer plnú sálu v košickej „bužni“.
Na úvod zaznela predohra k Rossiniho opere William Tell. Ide o nezvyčajne komplexné a závažné dielo s radostným a triumfálnym pochodom na konci, ktorého iskrivú melódiu má v ušiach azda každý. Disponuje, navyše, celkom nekonvenčnou inštrumentáciou vrátane úseku delených violončiel v úvode, ktorú príslušná sekcia ŠFK predviedla vzorne a pôsobivo. Treba vyzdvihnúť expresívne tvarované sólo anglického rohu v neskoršom priebehu a následne samotný elektrizujúci pochod. Baborák už na začiatku ukázal, že o jeho dirigentských kompetenciách ani v najmenšom nemožno pochybovať: má o hudobnej štruktúre perfektný prehľad a vníma priebeh hudobného procesu z nadhľadu, rozdáva jasné pokyny, neomylne signalizuje nástupy a má vynikajúci zmysel aj pre charakter hudobných segmentov.
K „zmiešaniu“ dirigentskej a sólistickej funkcie došlo v Mozartovom Koncerte pre lesný roh a orchester č. 3 Es dur KV 447. Baborák aj tu podal úplne suverénny výkon. Keď nehral, žoviálne, avšak presne usmerňoval zredukovaný orchester, keď hral, vyludzoval zo svojho nástroja tie najpríjemnejšie melódie a frázy. Spomínať prirodzenú spevnosť, kultivovaný zvuk a virtuóznu suverenitu by bolo nosením dreva do lesa. Mozartovej hudbe sa dostalo radostného odpichu, pôvabnej elegancie a lahodnej muzikality, a preto tóny salzburského génia zazneli v prekrásne vystihnutej, logicky konzistentnej plnokrvnej sviežosti. Skrátka tak, ako si Mozartovu hudbu v optimálnom prípade predstavujeme. K tomu nemalým podielom prispeli i hráči orchestra, ktorí aj tentokrát hrali oduševnene, disciplinovane a spoľahlivo.
„Legendy Rýna“ ožili po prestávke v Symfónii č. 3 Es dur Roberta Schumanna. Keďže číslovanie jeho symfónií je trochu zavádzajúce, „Rýnska“ je poslednou zo štyroch. Tento klenot romantickej symfonickej literatúry má päť častí (dve pomalé) a na interpretačné uchopenie kladie o čosi vyššie nároky v porovnaní s prvými dvomi skladbami. Baborákova koncepcia kládla na prvé miesto rudimentárnu spontaneitu, no nemeckú hlbokomyseľnosť azda trochu zanedbávala. Sympaticky znela prvá časť so svojou majestátnou hlavnou témou. Scherzo mohlo byť trochu výrazovo diferencovanejšie, privítal by som viac jemnocitu a senzitívnosti, ale aj dynamických kontrastov; toto konštatovanie platí tiež o ostatných častiach. Slávna štvrtá časť (ktorá údajne evokuje stavebné obrysy kolínskeho dómu) mohla byť o chlp pomalšia, vážnejšia, trpezlivejšia, a svižná posledná časť sa mi zdala zasa tempovo príliš zdržanlivá (nechcem použiť slovo ťažkopádna). Tieto poznámky však vychádzajú z akéhosi maximalistického hodnotiaceho prístupu, ktorý má na svedomí fakt, že brahmsovský a schumannovský romantizmus naše orchestre nemajú úplne v krvi.
Aj napriek drobným výhradám išlo o mimoriadne pôsobivý večer, ktorý dokázal spojiť precíznosť a emocionálnu hĺbku na vysokej interpretačnej úrovni. Radek Baborák opäť potvrdil svoj výnimočný talent, pričom jeho kombinácia charizmatického dirigenta a brilantného sólistu ostane ešte dlho v pamäti košického publika.