Šostakovič v horiacej stodole
Medzinárodné Šostakovičove dni Gohrisch
25.–28. 6. 2026
Mohlo sa zdať, že sa vlastne všetko už sedemnástykrát opakuje: stodola s dvomi vrátami bez klimatizácie, z ktorej poľnohospodári vysťahovali na pár dní slamu, logo festivalu, provizórne pódium, s tými istými dvomi veľkými vázami s krásnymi poľnými kvetmi (aj tie sú každý rok tie isté – umelé...), zopár reflektorov, hľadisko s takmer 500 stoličkami, koncertné krídlo Steinway a hŕstka usporiadateľov na čele s umeleckým šéfom festivalu Tobiasom Niederschlagom. To je základná živá a neživá zostava, vlastne medzičasom už inventár, v Gohrischi etablovaného, jediného festivalu svojho druhu venovaného Dmitrijovi Šostakovičovi.
V tohtoročnej ponuke bol aj pult so zvukovými nosičmi a novou knihou spomienok tretej Šostakovičovej manželky Iriny o živote so skladateľom. Nakoniec z pultu najrýchlejšie ubúdali pohotovo zaobstarané bambusové vejáre za 16 eur. Kto mal dobré uši, registroval v sále nimi rozvírený vzduch ako konkurenciu k znejúcej hudbe. Na siedmich koncertoch a jednom literárno-filmovom podujatí bolo obsadenie stodoly 90-percentné, príjem z predaných vstupeniek rekordný. Nič sa neopakovalo, všetko bolo premiérové! Na slnkom zaliaty kopček v klimatických kúpeľoch Gohrisch, na pohraničí medzi Děčínom a Drážďanmi, prúdili vo vyše 35-stupňových horúčavách ľudia ako na púť, s klobúkmi, barlami, fľašami vody, uterákmi...
Festival sa uskutočnil v najextrémnejších horúčavách tohto leta. Neplatil ani dress code. Jeden huslista prestížnej Staatskapelle Dresden hral dokonca v „kraťasoch“ a sandáloch. Tie dni boli mimoriadne vypäté pre všetkých zúčastnených – interpretov, usporiadateľov i publikum, no ani zďaleka sa nedali porovnať so životnou cestou Dmitrija Šostakoviča, poznačenou drámou iného druhu. A o tom rozprával tento festival.
Slobodný štát Sasko vyhlásil rok 2026 za Rok židovskej kultúry a Šostakovičove dni mali motto „Tacheles“, v prenesenom význame slova vyložili karty na stôl, porozprávali pravdu. Šostakovič opakovane zdôrazňoval vplyv židovskej hudby na svoju tvorbu. O jeho afinite k tejto téme hovorí aj Irina Šostakovičová vo svojich spomienkach v súvislosti so vznikom 13. symfónie „Babij Jar“. Tandem Šostakovič – Jevtušenko vyložili po dvadsiatich rokoch na stôl pravdu o zavraždení desaťtisícov kyjevských židov nacistami v r. 1942. Tento skutok bol v Sovietskom zväze tabu. Napriek nekonečným problémom s naštudovaním diela sa premiéra v Moskve uskutočnila a hoci nebola vysielaná v rozhlase či televízii, ani oficiálne nahraná, dostala sa do sveta – nahrávka i noty. Ruská vynaliezavosť nepoznala hranice vtedy a ako sa ukázalo, ani dnes. Inak by na aktuálnom festivale v Gohrischi neboli ruskí hostia. Patrila k nim aj Elena Jakovičová, autorka filmu Šostakovič privátne, ktorá zaznamenala vyznanie ešte žijúcej Šostakovičovej poslednej manželky Iriny. Pod nemeckým názvom Zu zweit. Mein Leben mit Dmitri Schostakowitsch vyšlo na 150 stranách veľmi pútavo napísané dielo aj v ruštine a francúzštine. Irina Šostakovičová vyrozprávala autorke knihy počas jedného dňa vierohodne anabázu 13 rokov života so Šostakovičom. Ja som zase za jeden deň túto nesmierne zaujímavú knihu prečítala dvakrát.
Keby nebolo tak extrémne teplo, a keby všetci prítomní, ale hlavne muzikanti, neboli už na začiatku koncertov s fyzickými silami takmer na konci, dal by sa aj každý festivalový koncert počúvať dvakrát. Na programe bola známa i neznáma hudba, na pódiu už overení ale i noví interpreti. Pri počúvaní skrsla neraz v mysli otázka, ako by skladateľ komponoval dnes, ako by reflektoval momentálnu situáciu v jeho domovine i vo svete...
Festival otvoril súbor Kremerata Baltica, spojený s menom Gidona Kremera, skalného hosťa festivalu. Kvôli extrémnym podmienkam prevzala vedenie Baršajovho spracovania Šostakovičovho 8. sláčikového kvarteta pre sláčikový orchester a tympany excelentná huslistka Vineta Sareika. V znamení hudobného monogramu D-Es-C-H otvoril program celý rad jedinečných hudobných zážitkov. Napríklad Šostakovičov piesňový cyklus Štyri verše kapitána Lebijadkina v inštrumentálnej úprave Jevgenija Šarlata – pre husle, sláčiky a bicie. Tu už bol sólistom teplom zmorený Gidon Kremer, ktorý však doviedol večer k úspešnému záveru s ďalšími vynikajúcimi úpravami Andreja Puškareva: Romance Mieczysława Weinberga a Šostakovičových fragmentov zo Suity č. 1 a č. 2 pre jazzový orchester.
Sláčikové kvarteto Quatour Danel nie je potrebné v Gohrischi predstavovať, ich vizitkou je nespútaná muzikalita, doslovná interpretačná verva. A tú v jeden večer prepožičali, poháňaní azda aj tou extrémnou horúčavou, Šostakovičovmu 4. sláčikovému kvartetu D dur op. 83 a Sláčikovérmu kvartetu a mol op. 13 Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Obaja čelili v rôznych životných fázach a za rôznych okolností prenasledovaniu. Šostakovič, ktorý spracúva v kvartete klezmerovské melódie, držal svoje kvarteto v šuplíku až kým nezomrel Stalin, Mendelssohn Bartholdy, pokrstený žid, žil počas svojho krátkeho života pod neustálymi antisemitskými útokmi. Znie to neuveriteľne, ale obe diela vyzneli napokon tak, akoby vznikli v jednej a tej istej kompozičnej dielni. Quatour Danel predniesol aj nádherné Sláčikové kvarteto č. 6 op. 35 Šostakovičovho priateľa, Mieczysława Weinberga, komponované podľa slov skladateľa „ako moja morálna povinnosť písať o vojne“. Cez prestávku som sa dala do reči s dámou pochádzajúcou z Arizony. „Kto je ten skladateľ?“, ukázala v programe meno Weinberga. Odteraz si ho nepochybne zapamätá...
Jeden z koncerov priniesol tri európske premiéry, všetky od Leva Abelioviča (Lew Abeliowitsch): Áriu pre violu a klavír, Klavírnu sonátu č. 2 a Klavírne trio z roku 1955. Abeliovič –, ktorý, podobne ako Weinberg, musel pred nacistami ujsť z Varšavy a jeho rodičia boli nacistami zavraždení – ukončil svoje štúdiá s Weinbergom v Minsku. Abeliovičova hudba dnes ožíva vďaka klaviristovi Rostislavovi Krimerovi. Dýcha melanchóliou, nostalgiou a je skutočným objavom.
V obdivuhodnnej interpretácii violistu Nilsa Mönkmeyera a klaviristu Rostislava Krimera zaznelo na danom koncerte aj nedávno objavené Šostakovičovo Impromptu pre violu a klavír, príležitostná skladba z r. 1931. Dielo, ktoré sa objavilo v r. 2017 v pozostalosti violistu Beethovenovho kvarteta, prvýkrát zaznelo v Gohrischi o rok neskôr za prítomnosti Iriny Šostakovičovej. Okrem Sonáty pre violu z r. 1975, posledného Šostakovičovho diela, ide zrejme o jedinú sólovú kompozíciou pre violu a je to dielo ideálne ako prídavok.
Tohtoročnú Medzinárodnú Šostakovičovu cenu Gohrisch prevzala vo Viedni žijúca klaviristka Elisabeth Leonskaja, niekdajšia študentka Moskovského konzervatória. S Olegom Kaganom hrala u Šostakoviča doma jeho Husľovú sonátu, patrila k publiku na generálke Šostakovičovej 14. symfóniea bola prítomná aj na premiére Šostakovičovej 15. symfónie. Bola ňou ohromená a mala pocit, akoby sa v hudbe topila. Takýto pocit zanechala aj ona sama, keď spolu s členmi Quatour Danel sedela za klavírom pri tvarovaní klavírneho partu Šostakovičovho Klavírneho kvinteta g mol op. 57. Tá prekrásna 4. časť...
Výkony interpretov so stúpajúcou teplotou akoby z hodiny na hodinu gradovali, hrať na pódiu sa rovnali hrdinstvu. Ešte raz bolo možné obdivovať muzikalitu a zručnosť Elisabeth Leonskej v Šostakovičovej Klavírnej sonáte č. 2 h mol op. 61, ktorú v Moskve 1943 premiéroval skladateľ sám. V rozhorúčenej sále hralo i vysokokarátové sláčikové okteto na čele s huslistom Vadimom Gluzmanom. Za dvojčasťové Šostakovičove Okteto pre sláčiky op. 11, znejúce ako sláčikový orchester, i za ikonické Sláčikové okteto Es dur op. 20 Felixa Mendelssohna Bartholdyho akoby na pódiu položili život!
Sächsische Staatskapelle Dresden, ktorá stála pri kolíske festivalu, dostala tiež príležitosť prehovoriť Šostakovičovou hudbou: v posledný deň festivalu zaznela pod vedením dirigenta Inga Metzmachera nemecká premiéra Sonáty pre husle a orchester, spracovanie Sonáty pre husle a klavír z r. 1968 od Krzysztofa Meyera, Šostakovičho priateľa a znalca jeho hudby. Sólistom v Gohrischi bol Vadim Gluzman. Tak ako všetci účinkujúci, aj on hral na festivale bez nároku na honorár. To nie je v žiadnom prípade pýcha usporiadateľa, ani prianie muzikantov, ale 17-ročná z núdze cnosť. Najväčšou odmenou všetkým interpretom bol frenetický potlesk a burácanie verného publika.
Tradičný mimoriadny koncert Sächsische Staatskapelle Dresden v predvečer Šostakovičovho festivalu (24. júna) sa konal v klimatizovanej koncertnej sieni Paláca kultúry v Drážďanoch, v doslova luxusnom prostredí oproti podmienkam na festivale. Sólistka Isabelle Faust nadchla Šostakovičovým druhým Koncertom pre husle a orchester, venovanom v r. 1967 Davidovi Oistrachovi, dirigent Philippe Jordan vybičoval orchester k vynikajúcemu výkonu vo veľkolepej Šostakovičovej 10. symfónii, obžalobe Stalina.
Krátky, ale mimoriadny festival sa skončil, jeho ďalší ročník má už svoje obrysy. Uskutoční sa od 22. do 24. júna, medzi interpretmi privíta i Magdalenu Koženú. A k festivalu bude patriť aj sympózium na tému „Šostakovič v rozdelenom Nemecku“, téma náročná a obzvlášť zaujímavá.