Šostakovič medzi slamou a svedomím

V stodole uprostred Saského Švajčiarska znela hudba, ktorá dvíhala prach minulosti a kládla otázky prítomnosti. Festival v Gohrischi vzdal hold 50.  výročiu úmrtia Dmitrija Šostakoviča silou umenia, ktoré burcuje pamäť, trasie emóciami a odmieta zabudnúť na temné tiene histórie.

Začnime od konca. Keď sa za sparného 29.  júna skončili na česko-nemeckom pohraničí v Gohrischi 16. medzinárodné Šostakovičove dni, jeho publikum sa rozpŕchlo behom pár minút a azda najnetradičnejšia provizórna koncertná sieň na svete – betónová poľnohospodárska stodola, zasa na rok zmĺkla. Nenápadná obec v pieskovcovom Saskom Švajčiarsku, ktorá dovtedy fungovala pár dní ako Šostakovičova mekka, sa vrátila k svojmu poslaniu sotva známych klimatických kúpeľov – a do stodoly sa nasťahovala zasa slama.

Miesto konania festivalu preslávil jeho niekdajší návštevník – ruský skladateľ Dmitrij Šostakovič. V Gohrischi pobýval ako hosť vlády Nemeckej demokratickej republiky v r. 1960 a 1972 a tu počas prvej návštevy skomponoval svoje jediné dielo, ktoré vzniklo v zahraničí – 8.  sláčikové kvarteto c mol op. 110. Tento rok, keď si hudobný svet pripomína 50. výročie skladateľovej smrti, sa už po šestnástykrát stretli v Gohrischi Šostakovičovi „sprisahanci“: praktici, teoretici, ale aj skalní poslucháči z rôznych kútov Nemecka a  Európy.

8. sláčikové kvarteto, medzičasom skladateľov evergreen s tak príznačne tklivým motívom D-Es-C-H, zaznelo na začiatku festivalu i v jeho posledný deň – raz v originálnej verzii, druhýkrát pod názvom Komorná symfónia c mol op. 110a v úprave Rudolfa Baršaja, autorizovanej ešte samotným Šostakovičom. Obe diela zahrali členovia prvotriednej Sächsische Staatskapelle Dresden. Tento špičkový orchester sa od vzniku festivalu podieľa na jeho vysokej úrovni a nájde si čas na spoluprácu aj vtedy, keď sa to vzhľadom na domáce a medzinárodné záväzky zdá byť časovo nemožné. Rovnako ako všetci účinkujúci hrá bez nároku na honorár – len za takzvané „frakovné“. Tohoročnú Medzinárodnú Šostakovičovu cenu Gohrisch, ktorú orchester získal ako prejav uznania, prevzal zástupca orchestra s  veľkou vďakou. Šostakovičovi a festivalu ostane, ako sa vyjadril, tento ansámbel naďalej zaviazaný.

Už deň pred oficiálnym otvorením festivalu zasadla na mimoriadnom koncerte v Paláci kultúry v Drážďanoch Sächsische Staatskapelle Dresden a okrem iného ponúkla oba Šostakovičove klavírne koncerty. Prítomných doslova uzemnili, zatlačili hlbšie do kresiel. Prečo ich vlastne nepočujeme na koncertných pódiách častejšie?

Koncert pre klavír, trúbku a sláčiky c mol op. 35 predviedli s očividným potešením mimoriadni majstri svojich nástrojov: klavirista Kirill Gerstein a trubkár Helmut Fuchs. Gerstein vnukol dielu obdivuhodnú invenčnú iskru a spolu s technicky priam zázračnou sólovou trúbkou bravúrne zvládli aj tie najnáročnejšie zákutia.

Koncert pre klavír a  orchester č. 2  F  dur op. 102, premiérovaný Šostakovičovým synom Maximom v  Moskve v r. 1957, je takisto vďačnou hudbou pre interpreta i poslucháča. Dielo vzniklo v  období politického odmäku, prekypuje nevyčerpateľnou invenciou, humorom, citátmi, šarmom i dojemnou, takmer chopinovskou piesňovou druhou časťou. Dmitrij Šostakovič ho sám často rád hrával ako sólista. S Gersteinovým poňatím (v spolupráci s dirigentkou Marie Jacquotovou) by bol iste spokojný aj samotný skladateľ.

Spomenuté koncerty, ako aj klavírne matiné Yuliany Avdeevovej (víťazky Chopinovej súťaže vo Varšave 2010) s  výberom z Prelúdií a fúg a kompletných Prelúdií Fryderyka Chopina pripomenuli Šostakoviča ako brilantného klaviristu – a  zároveň jeho takmer zabudnutú účasť na prvej Chopinovej súťaži v r. 1927.

Zostaňme ešte pri ocenenej Sächsische Staatskapelle Dresden. V jej podaní, pod vedením Dmitrija Jurovského, zaznelo na festivale 29. 6. prvé uvedenie komornej verzie jednoaktovej opery Rothschildove husle od Benjamina Fleischmanna (1913– –1941), jedna z dvoch premiér festivalu. Fleischmann, Šostakovičov žiak, ju komponoval na predlohu rovnomennej poviedky Antona Čechova. Dielo však nedokončil, padol počas blokády v obliehanom Leningrade. O dokončenie a  inštrumentáciu ako prejav obdivu a  rešpektu k Fleischmannovi sa postaral Dmitrij Šostakovič v r. 1944. Premiéra sa uskutočnila pod vedením jeho syna Maxima, ale až v r. 1968 v Leningrade.

V Gohrischi sa už v r. 2012 uviedla filmová verzia opery. Na objednávku tohoročného festivalu vznikla jej nová verzia: Dmitri Jurovski ju preložil z ruštiny do nemčiny a upravil pre komorný orchester. Dielo obsahovo načiera do hĺbky ľudskej duše – do trpkého života miestneho stolára, ktorý vyrába truhly a hrá na husliach v dedinskej kapele. Arogantne zachádza s manželkou i okolím, pohŕda a uráža židovského huslistu Rothschilda. Až po smrti manželky dochádza k vnútornému prerodu a svoje milované husle napokon daruje práve jemu.

Hlavní predstavitelia, vynikajúci basista Marek Kalbus a tenorista Thorsten Büttner, stvárnili presvedčivo dvojicu, prototyp ľudí, ktorí sú medzi nami aj dnes: nebezpečného antisemitu a človeka, ktorý mu je bezbranne vydaný napospas. Nová verzia opery Rothschildove husle hudobne sprostredkovala životnú tragédiu, tichú krásu i neprehliadnuteľné židovské vplyvy. Dúfajme, že sa dočká scénického uvedenia v nemecky hovoriacom priestore a osloví širšie publikum. Keby Benjamin Fleischmann nebol zahynul ako obeť nezmyselnej vojny na prahu svojej kariéry, zanechal by nám iste oveľa bohatší hudobný odkaz.

Už pred festivalom vyšiel v prestížnom vydavateľstve Deutsche Grammophon album Shostakovich Discoveries s raritami skladateľa, ktoré súvisia aj s Gohrischom. Patrí k nim orchestrálna medzihra z opery Nos, ktorá sa nedostala do finálnej partitúry, a klavírne diela Scherzo op. 1a a Tri fúgy v excelentnej nahrávke Daniila Trifonova.

Na albume sa nachádza aj Šostakovičom nedokončená romanca Klinec z  Jelabugy, ktorej koncertná premiéra zaznela až 28. 6. na tohoročnom festivale. Fragment zrejme pochádza z r. 1971 a  v r. 2019 ho objavila moskovská muzikologička Olga Digonskaja, ktorá bola prítomná aj na festivale. Dokončením poveril umelecký riaditeľ festivalu Tobias Niederschlag skladateľa Alexandra Raskatova.

Romanca Klinec z Jelabugy pre bas a klavír na báseň Jevgenija Jevtušenka zaznela na koncerte, na ktorom znela hudba z viacerých geniálnych Šostakovičových piesňových cyklov. Patrí medzi najtragickejšie umelecké a ľudské výkriky zrelého skladateľa. Basista Alexander Roslavets a klavirista Andrej Korobejnikov podali dielo s maximálnym nasadením. Osud najvýznamnejšej ruskej poetky 20. storočia Mariny Cvetajevovej bol hudobne stvárnený tak, ako to vystihol festivalový bulletin: „Ako keby sme počas posledných hodín jej života sedeli pri nej a súčasne vedeli, čo sa stane“.

Hudba znela s potrebnou naliehavosťou. Roslavtsov spev pôsobil viac zúfalo než spevavo; spolu s Korobejnikovom potvrdili domnienku, že poetkina samovražda vo väzení v meste Jelabuga bola dôsledkom prenasledovania a vrážd jej rodiny v období stalinizmu. Počúvať túto hudbu, rozumieť jej textu v ruštine, bolo náročné a nemalo to nič spoločné s  romantikou. Dielo vzniklo na rozhraní dvoch neskorých, obsahovo aj hudobne monumentálnych Šostakovičových symfónií – Pätnástej a Štrnástej.

Symfónia č. 14 g mol op. 135 pre soprán, bas a komorný orchester zaznela vo festivalovej interpretácii orchestra Kremerata Baltica, sopranistky Eleny Tsallagovej a  basistu Alexeja Botnarčuka. Dirigentkou večera bola Mirga Gražinytė-Tyla. Počuli sme do ruštiny preložené verše básnikov rôznych národností – Lorcu, Apollinaira, Küchelbeckera a Rilkeho, chýbalo azda už len scénické stvárnenie, aby vyzneli ešte naliehavejšie.

Dielo vzniklo ako výsledok úvah vážne chorého skladateľa, ktorý sa zaoberal otázkami lásky, vojny, izolácie a smrti vo svete plnom násilia. Azda by bolo presnejšie hovoriť nie o symfónii, ale o piesňovom cykle – o intímnej výpovedi tých najodvážnejších myšlienok, o hudbe plnej žiaľu, vykúpenia a spoločenskej kritiky. Uchvacujúci hudobný opus minulého storočia – a aký aktuálny aj dnes.

Festival navštívilo 3 500 návštevníkov, ktorí sa počas prestávok zhromažďovali pri paneloch novej výstavy o Šostakovičovi. Jej autorom je muzikológ Alexander Gurdon; k výstave vyšiel aj katalóg.

Zvláštnosťou bolo politické otvorenie festivalu na najvyššej úrovni. V  gohrischskej stodole vystúpila Irina Ščerbakovová, spoluzakladateľka organizácie pre ľudské práva Memorial, ktorá sa venuje dokumentovaniu zločinov stalinizmu. Kancelária tejto organizácie, ktorá v r. 2022 získala Nobelovu cenu za mier, bola v ten istý deň v Moskve zhabaná. Ščerbakovová vedie Memorial v exile a upozorňuje na znepokojivé paralely medzi minulosťou a  súčasnosťou.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)