SOSR fašiangovo

13. 2. 2026

Bratislava, Slovenský rozhlas

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Ondrej Lenárd,

Dalibor Karvay 

Rossini – Ravel – Sarasate – Gershwin

Fašiangový koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu mal výrazne spoločenský charakter. V rozhlase panovala príjemne rušná atmosféra, publikum pôsobilo slávnostne naladené a potlesk pri príchode Ondreja Lenárda bol dlhší, než býva zvykom. Program staval na skladbách, ktoré sú známe a atraktívne – no nešlo len o sled populárnych titulov. Dramaturgia mala jasnú logiku: „cigánsky“ princíp a virtuozita v prvej polovici, nepokoj i rozkvet medzivojnovej Európy ako symbol zvukovej moderny v druhej a nad tým všetkým Ravel ako majster inštrumentácie.

Rossiniho predohra k opere Straka zlodejka slúžila ako energické a spoľahlivé otvorenie večera. Dirigent zvolil rozvážne tempo, ktoré hudbu spočiatku držalo na uzde a postupnou gradáciou ho prirodzene zrýchľoval smerom k záveru. V úvode bolo počuť, že plechové dychové nástroje sa ešte rozohrávajú (či doslova rozohrievajú) – predsa len ide o skladbu nesmierne háklivú na drobné nepresnosti, v ktorej sa nič nestratí. Okrem úvodných kiksov bola súhra orchestra disciplinovaná. Gradačne veľmi dobre vystavaná predohra nevyčerpala poslucháčov okázalým fortissimom, ale zachovala si vyvážený, plný zvuk.

V nasledujúcich dvoch skladbách sa k orchestru pridal sólista Dalibor Karvay, ktorý zahral Ravelovo Tzigane a Sarasateho Cigánske melódie. Túto dvojicu diel uvádza často, avšak ich zaradenie do jedného bloku je v jeho prípade skôr raritou. Ravelova Tzigane sa začala Karvayovou kadenciou, v ktorej bolo jasné, že technická stránka huslistovho výkonu nebude predmetom diskusie. Paralelné oktávy, sexty či akékoľvek iné viachlasy zneli nesmierne čisto, sólistovi nebolo čo vytknúť z technickej ani výrazovej stránky. Ak sa dalo niečo pomenovať ako mierne chýbajúci prvok, tak to bol povestný „cigánsky“ temperament – najmä v orchestri znela Ravelova hudba skôr kontrolovane než živelne. Úloha orchestra tu rozhodne nie je len sprievodná; povestná Ravelova bohatá inštrumentácia má neustále sólový part dofarbovať, orchester ho však miestami tempovo brzdil či „uzemňoval“. V závere sa však orchester „rozbehol“, hudba pôsobila spontánnejšie, k čomu výrazne prispela aj harfistka, ktorá sa sebavedome chopila svojho partu.

V rovnakej tematike pokračovali Sarasateho Cigánske melódie, aj keď v konzervatívnejšom, romantickejšom jazyku. Hierarchia medzi orchestrom a husľami bola prehľadnejšia, sólový part, jednoznačne stojaci v popredí, nebol o nič menej virtuózny. Dirigent pohotovo reagoval na sólistove tempové zmeny a orchester pôsobil súdržnejšie než v Ravelovi. Rubáta boli načasované skvele, frázovanie malo šarm a zmysel pre humor, najmä v prechodoch medzi arco a pizzicato. Hĺbku prinášali clivé, miestami až bolestné zvukové plochy.

Po prestávke začala zvukovo objemnejšia polovica koncertu, ktorá sa niesla v monumentálnejšom symfonickom duchu. Obe skladby pôsobili oproti prvej polovici výrazne masívnejšie a dramatickejšie, spoločným prvkom bola aj istá nenápadná obraznosť. Ikonický Američan v Paríži od Georgea Gershwina začal energicky a s vtipom. Jazzové pasáže vôbec nepôsobili príkro, hráči orchestra ich poňali skôr potmehúdsky. Orchester vyvolával dojem, akoby mal k tejto hudbe z celého programu najbližšie. Lenárd dal skladbe ľahkosť i potrebnú naliehavosť, na pódiu priam mladol a orchester strhával so sebou. Američan v Paríži mal jasnú stavbu, farebnosť, súhru a rytmickú istotu – bolo počuť Ameriku aj Paríž, známe klaksóny i clivosť za domovom. Bol to vrchol večera.

Ravelova La valse začala nenápadne, miestami až straussovsky, no postupne sa valčíkový pohyb deformoval. Rubáta a tempové zmeny pridávali skladbe napätie, ktoré už od začiatku predznamenávalo rozklad pôvodnej idey. Lenárd tento proces viedol s rozvahou a bez samoúčelných zrýchlení, čím ešte viac zvýraznil nevyhnutnosť záverečnej gradácie. Prvotná eufória sa menila na čoraz temnejší obraz, nad hudbou akoby postupne visel čierny oblak a vážnosť. Záver vyznel dramaticky presvedčivo – ako kontrolovaná deštrukcia, ktorá bola pre tento program skutočne pôsobivým zakončením.