Solamente naturali, Barokksolistene Viva Musica! festival
6. 7. 2023
Bratislava, nádvorie Starej radnice
Solamente naturali,
Barokksolistene
Viva Musica! festival
Tretí z pätnástich koncertov tohtoročného bratislavského letného festivalu sa niesol v znamení prepojenia slovenskej a nórskej hudby. Takmer 25-ročná spolupráca dvoch vynikajúcich huslistov, Miloša Valenta (Solamente naturali, Slovensko) a Bjarteho Eikeho (Barokksolistene, Nórsko), sa metamorfovala do úspešného projektu s názvom One Music s cieľom oživiť starú hudbu ukrytú v slovenských a nórskych archívoch.
Od svojho založenia v r. 1995 sa Solamente naturali interpretáciou na historických nástrojoch, bádaním a hľadaním inšpirácií v historických dokumentoch snažia sprístupniť hudobné kvality minulosti. Už preklad názvu súboru („iba prirodzenosť“) vyjadruje podstatu a umelecké krédo, ku ktorému M. Valent svojou činnosťou smeruje: spontánnosťou a prirodzenosťou nachádzať širšie súvislosti. Podobné idey vyznáva aj súbor Barokksolistene, ktorý založil a od r. 2005 vedie Bjarte Eike, ktorý skúma alternatívne spôsoby prístupu ku klasickej hudbe, vychádzajúc z interpretácie starej hudby. Jedným z najznámejších konceptov súboru je The Alehouse Sessions, predstavenie v prostredí londýnskej krčmy zo 17. storočia s dômyselnou kombináciou rozprávania príbehu, divadelných i choreografických prvkov, hudby a improvizácie, ktoré má dlhé roky pozitívny ohlas na medzinárodnej hudobnej scéne.
Intenzívny záujem Valenta a Eikeho o hudbu 17. a 18. storočia premenil strohý zápis melódií zo stredoeurópskych a severských zborníkov na pestro aranžované kompozície. Ich snaha poukázať na spoločné korene „one music“, ktorá v minulých stáročiach putovala Európou, vytvorila pestrú dramaturgiu celovečerného koncertu. K premosteniu nielen oboch kultúr, ale aj starej i súčasnej hudby prispeli aj skladby súčasných skladateľov Jona Balkeho z Nórska, Daniela Mateja a Michala Paľka zo Slovenska, ktorí si zo spomínaných zborníkov vybrali melodický materiál a pretavili ho do svojej hudobnej reči. Slovensko‑nórska kapela celý čas potvrdzovala, že je (aj vďaka viacerým spoločným koncertom) rovnako dýchajúcim telesom. Hoci bulletin len stroho prezrádzal názvy premiérovaných diel vyššie spomínaných skladateľov, invenčne vyskladaná programová „vata“vychádzajúca z kvalitne aranžovaných melódií starej hudby dotvorila vyváženú dramaturgickú koncepciu.
Prvý blok, citlivo a poslucháčsky príjemne zostavený z úprav tristoročných melódií, vystriedala skladba Daniela Mateja s názvom Cinque Ritornelli. Na koncerte odzneli dva ritornely (z plánovaných piatich), v ktorých sa predstavili aj nórske hardangerské husle a slovenské zlobcoky. Ritornello no. 2 zaujalo úvodnou i záverečnou farebnosťou čistých kvínt a zaujímavý kontrast vytvorilo energické a rytmicky pregnantné Ritornello no. 1. Nástrojová pestrosť súboru i spevácke schopnosti Miloša Valenta dostali priestor v skladbe Katapult Jona Balkeho. Medzi aranžovanými melódiami pozorný poslucháč postrehol aj motívy ľudovej piesne Kopala studienku. Efektná interpretácia polky švédskeho skladateľa Erica Östa s príznačným názvom Myrstacken (Mravenisko) tanečne uzatvorila prvú polovicu večera.
Po pauze maďarské a cigánske melódie 18. storočia vystriedala šesťčasťová kompozícia Kontexty (niektoré melódie spoločného vedomia) Michala Paľka, ktorý na šesť melódií zo spomínaných prameňov poukázal v kontexte iných menšinových kultúr. Jednu z melódií z prvej Uhroveckej zbierky prepojil so starou talianskou piesňou La Mantovana. Tá bola východiskom pre melodiku izraelskej hymny Hatikva, ktorá vo vokálnej interpretácii inštrumentalistov zaznela aj na koncerte.
Meditatívne Duo vo farebnom slovensko‑nórskom dialógu (Miloš Valent za harmonického sprievodu cimbalistu Jana Rokytu, Eike s akordeónovou farbou Hansa Knuta Sveena) opäť poukázalo na spevnosť melodiky miniatúr z Uhroveckej zbierky a nápaditosť spracovania. Pestrá paleta nástrojov použitých pri inštrumentácii zviditeľnila jednotlivých členov kapely ako multiinštrumentalistov. Huslista Ján Kružliak ml. sa v Polonéze zo spišského regiónu prezentoval hrou na mandolíne. Dychové nástroje (zobcové flauty a píšťalky) ožili v rukách cimbalistu Jana Rokytu. Rytmickú stránku mal po celý večer pevne v rukách perkusionista Helge Norbakken. Violončelistka Kristína Chalmovská a kontrabasista Johannes Lundberg sa v tomto projekte ukázali nielen ako spoľahliví hráči bassa continua, ale na moment aj ako sólisti prezentujúci svoje „basové“ umenie. Harmonické a kontrášske zručnosti skúseného violistu reprezentoval Peter Vrbinčík, ktorý spolu s Valentom stál pri zrode tohto projektu.
Od úvodných tónov bolo zrejmé, že nielen huslisti, ale aj ostatní hudobníci sú v tomto štýle „doma“. Frázovanie, dynamika, ornamentika i vystupovanie jednotlivých hráčov boli v službách interpretácie. V niektorých momentoch melodika, rytmika i farba zoskupenia pripomínali hudbu z vystúpení tanečného súboru Lord of the Dance, inokedy som sa cítila ako na dedinskej zábave s cimbalovkou, ktorá hrá melódie 18. storočia. Kládla som si však otázku, či je naozaj nutné celý koncert v takom komornom priestore nazvučovať a ochudobniť tak poslucháča o autentický zážitok znenia akustických nástrojov…
Netradičný koncert mal svoju hlbokú myšlienku. Premyslené stavanie takýchto hudobných mostov prostredníctvom zmysluplných medzinárodných projektov je veľkou výzvou do budúcna i motiváciou pre mladých hudobníkov.