Slovenská filharmónia v Drážďanoch
10. 11. 2024
Drážďany, Drážďanská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor, Philharmonischer Chor Dresden, Drážďanská filharmónia,
Andrew Manze, Susanne Bernhard, Stefanie Irányi, Ilker Arcayürek, Christof Fischesser
Beethoven - Lotti - Hindemith
Kým šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin hosťoval 12. 11. a 13. 11. so svojím orchestrom v Stuttgarte a Kolíne nad Rýnom, Slovenský filharmonický zbor mal za sebou dva vypredané novembrové koncerty v Drážďanoch. Pripomenuli 200 rokov od prvého uvedenia Beethovenovej 9. symfónie.
V čase keď zaznela Beethovenova Symfónia č. 9 d mol pre štyri sólové hlasy, zmiešaný zbor a orchester so záverečným zborom na Schillerovou Ódu na radosť prvýkrát 7. 5. 1824 vo Viedni, bol jej skladateľ pravdepodobne úplne hluchý. Premiéra sa uskutočnila v Theater am Kärntnertor, v divadle, ktoré bolo predchodcom Viedenskej opery. Beethoven svoj geniálny opus sledoval, ním zhudobnené slová čítal z pier sólistov, počas koncertu stál obrátený chrbtom k publiku. Formu symfónie obohatil prvýkrát v histórii o zmiešaný zbor, dĺžka symfónie sa pohybovala prvýkrát okolo 70 minút. Premiéra zaznamenala veľký úspech. O niekoľko dní neskôr, 23. 5., sa uskutočnila jej prvá repríza vo veľkej sále Reduty Hofburgu. Aj toto uvedenie, s posilneným orchestrom a zborom sa stalo vrcholnou hudobnou slávnosťou. Od tých čias zaznela Beethovenova Deviata symfónia pri množstve mimoriadnych príležitostí, no za 200 rokov svojej existencie bola i politicky zneužitá. V každom prípade však toto dielo ovplyvnilo ďalšie generácie skladateľov a dnes patrí k jednej z najpopulárnejších skladieb klasickej hudby. Význam tejto symfónie bol umocnený v r. 1985, keď bola hlavná téma poslednej vokálnej časti Freude, schöner Götterfunken, vyhlásená za oficiálnu Európsku hymnu.
Príležitostí na zaradenie diela do dramaturgických plánov orchestrov je teda veľa, aktuálne jubileum premiéry prispelo tohoto roku k jeho ešte častejšiemu uvádzaniu. Symfónia sa našťastie nedokáže „obohrať“. Na tohoročných vypredaných novembrových koncertoch Drážďanskej filharmónie pripomenula domácemu publiku aj pád Berlínskeho múra v novemberi 1989. Jej spoločné uvedenie hudobníkmi zo západného i východného Berlína pod vedením Leonarda Bernsteina na Vianoce toho istého roku sa stalo symbolom slobody a demokracie.
Obyčajne si Beethovenova Deviata vystačí na programe koncertov sama. Na poslednom koncerte v Drážďanoch zazneli popri nej i dve ďalšie diela: zbor a cappella Crucifixus benátskeho barokového skladateľa Antonia Lottiho, ktoré vzniklo pravdepodobne v r. 1717-1719 v Drážďanoch, a dnes sotva známa orchestrálna suita Nobilissima Visione z rovnomenného baletu Paula Hindemitha.
Do tejto dramaturgickej konštelácie bol pozvaný jeden z najexkluzívnejších profesionálnych zborov Európy, Slovenský filharmonický zbor. Partnerom mu bola špičková Drážďanská filharmónia, jej neprofesionálny filharmonický zbor (Philharmonischer Chor Dresden), sólisti Susane Bernhard, Stefanie Irányi, Ilker Arcayürek, Christof Fischesser a dirigent Andrew Manze.
Keď poslucháč vníma koncert, na ktorom sa podieľa spolu takmer 200 spevákov a inštrumentalistov, mal by si miesto v koncertnej sieni vyberať. Takáto možnosť nie je daná vždy. Tento koncert som sledovala z bočného krídla najvyššieho poschodia novej koncertnej sály, ktorá je, podľa názoru odborníkov, akusticky spoľahlivá na každom mieste. Tok hudby smeroval tentokrát ale ku mne zdola nahor, navyše, obidva zbory boli rozmiestnené netradične. Slovenský a nemecký mužský zbor stáli dokonca pod mojím podlažím. Rozostavenie ženského a mužského zboru pri interpretácii trojminútového 8-hlasého Lottiho zboru a cappella bolo tiež neštandardné, vnútorne premiešané, z dvoch zborov sa stalo spoločné teleso, ktoré sa nikdy predtým nestretlo. O kvalite vokálnej interpretácie sa dá z viacerých dôvodov teda ťažko vysloviť nejaký úsudok, ale každopádne hneď úvodom zaujal hrejivý muzikálny prejav, Lottiho bohatá baroková melodika a na túto dobu nezvyčajná disonancia hudobnej reči. Tá skončila zaujímavo, attacca sa včlenila do Hindemithovej orchestránej suity, akoby finále jednej a úvod druhej skladby patrili k sebe. Záverečnej Beethovenovej Deviatej symfónii nechýbala jej jedinečnosť, ani nadšenie interpretačného aparátu. Napriek tomu toto veľdielo akosi postrádalo slávnostnosť a povznesenosť. Britský dirigent Andrew Manze nasadil razantné tempo, sústredil sa viac na metrickú exaktnosť, ako na noblesu a nástojčivosť. Mal dirigent azda na mysli rýchlejší spôsob hry na dobových originálnych nástrojoch v autentických metronómových údajoch? Aj v dynamickej rovine by sa bolo žiadalo viac nuansí, chýbali pianissimá, orchester ponúkal farebne jednotvárne plochy, ktoré sa príliš často zlievali do mezzoforte. Až nástupy zborov a sólistov vo štvrtej časti vytvorili priestor pre členitú dynamiku, emócie, pre „objatie miliónov“, stali sa ozajstnou výzvou a Beethovenovým posolstvom slobody a demokracie.
S Beethovenovou majstrovskou symfóniou spája každého z nás iná epizóda. Slovenský filharmonický zbor ňou absolvoval svoj úspešný debut v novej koncertnej sieni Drážďanskej filharmónie, kde prostredníctvom Beethovena objal náš dnešný rozporuplný svet.