Slovenské klavírne sonatíny

Slovenské klavírne sonatíny

M. Bajuszová

Hudobné centrum 2024

Dvojalbum Slovenské klavírne sonatíny je projektom, ktorý svojím rozsahom a obsahom vypĺňa významnú medzeru v mapovaní slovenského hudobného dedičstva. Historický vývoj klavírnej sonatíny, od jej barokových koreňov až po neoklasicizmus a modernu, ponúka fascinujúcu cestu – od schumannovských vplyvov u Bellu cez folklór Schneidera-Trnavského až po v danom kontexte experimentálne polohy Zeljenku a ďalších. Aj keď žiadny z predstavených autorov nemôže súťažiť s géniom Bélu Bartóka, ich tvorba má svoje pevné miesto v našej kultúre. Ukazuje, že klavírna sonatína, často podceňovaná ako „detská hudba“, môže byť aj na našom území hodnotným príspevkom do svetovej hudobnej mozaiky.

Magdaléna Bajuszová je interpretačnou esenciou tejto nahrávky. Svojím mimoriadnym citom pre charakter diel a schopnosťou odhaliť jedinečnosť každého skladateľa dáva všetkým skladbám jasné kontúry. Jej interpretácia ide ďaleko za hranice striktne vzorovej hry – neskrýva sa za „pomocné kolieska” kompozičných prototypov zo svetovej literatúry ani nevyužíva jednoduché skratky cez folkloristické barličky. Hrá s istotou a osobitým „spoluautorstvom“, ktoré umocňuje autenticitu celého projektu a zaslúžilo by si prominentnejšie uznanie – rozhodne viac než len nenápadný portrét niekde na tridsiatej strane bookletu.

Z prvého CD najviac vynikajú Mikuláš Moyzes, Malovec a, samozrejme, nezameniteľný Zeljenka, ktorého moderný štýl silno kontrastuje s ostatnými dielami. Druhý disk Bajuszová odvážne otvára Cikkerovou Sonatínou a jeho záver, kde sa stretávajú Vilec, Očenáš a Bartók, je skutočnou kulmináciou nahrávky. Bartókova Sonatína je prototypom žánru – maximálne koncentrovanou hudobnou myšlienkou, ktorá svojím rozsahom a silou zážitku uzatvára celý album na vrcholnej úrovni.

Forma živej nahrávky, realizovanej na dvoch od seba časovo odstúpených koncertoch vo Dvorane VŠMU, pridáva albumu autenticitu, no zároveň odhaľuje lesk a biedu slovenského koncertného života. Výkony, ktoré si vyžadujú enormnú prípravu, často zaznejú len raz (sú doslova jedinečné) a neraz v dramaturgicky „ťažkopádnych“ programoch. A niektorí organizátori by si snáď najviac želali, ak by sa v náročných projektoch, ako je aj tento, spojili koncert, nahrávanie a prípadne aj samotný krst do jedného termínu (a najmä interpretačného honoráru). 

Zvukový záznam ponúka špičkovú kvalitu klavíra – šírka, hĺbka a farebnosť presne zodpovedá tomu, čo zaznelo naživo v koncertnej sále. Avšak ruchy, prasknutia a respiračné príhody publika či nadmerná zvuková kompresia v tichých pasážach (napríklad v Suchoňovom Andante sostenuto) môžu rušiť pri sústredenom posluchu. 

Napriek týmto drobným výhradám predstavuje dvojalbum Slovenské klavírne sonatíny pozoruhodný umelecký čin. Magdaléna Bajuszová dokazuje, že na slovenskej scéne stojí ako interpretačná elita – technická pripravenosť, súdržnosť a výnimočná expresivita jej hry na takej rozsiahlej ploche sú obdivuhodné. Dramaturgia, hoci môže byť koncertne únavná, dáva na nosiči slobodu ponoriť sa do jednotlivých skladieb podľa chuti a nálady.

Tento album nie je iba zachytením hudobnej reality. Je pripomienkou, že slovenská hudba má čo ponúknuť. Bajuszová svojou interpretáciou povyšuje slovenské sonatíny na úroveň zasluhujúcu si uznanie nielen doma, ale aj za hranicami. Sú dôkazom, že aj malé národy dokážu vytvárať diela s veľkým významom, ktoré v nás môžu oprávnene vzbudzovať hrdosť.