Slovenské historické organy

Organ v Močenku je na Slovensku druhým najväčším zachovaným organom z dielne bratov Pažických z Rajca, po nástroji v Kostole sv. Petra a Pavla v Pruskom z r. 1777. Žiaľ, veľa nástrojov z tejto mimoriadne aktívnej a kvalitnej dielne nenávratne zaniklo, niektoré ani v nie takej dávnej dobe socializmu.

Nástroj prezentoval 15. 7. maďarský virtuóz Bálint Karosi, ktorý má za sebou oslnivú kariéru – pôsobí ako kantor a riaditeľ oddelenia pre klasickú hudbu v Kostole sv. Petra v centre Manhattanu a vyučuje na Michiganskej univerzite. Skvelý a vzhľadom na možnosti historického nástroja odvážny koncert dramaturgicky šťastne kombinoval barokovú hudbu juhonemeckej (G. Muffat) a stredonemeckej (M. Praetorius, J. S. Bach, G. A. Homilius, Ch. Petzold) oblasti s presahom do Španielska (S. Aguilera de Heredia) a Uhorska (tance z 18. storočia v úprave interpreta).

Skvelo sa striedali formy (tokáta, koncert, tance, fantázia, fúga, chorálové spracovania). V rozsiahlom Bachovom spracovaní chorálu Ein feste Burg ist unser Gott zaznieva chorál ako cantus firmus v pedáli. Je pozoruhodné, že zvuk pedálu s troma registrami bez spojky z manuálu sa dokázal bez problémov dostatočne výrazne uplatniť aj pri plnej plénovej registrácii s mixtúrou.

Zaujímavým bodom programu bola tzv. Fantázia a fúga d mol BWV 1001/539 J. S. Bacha, kde úvodná Fantázia bola určitou fikciou. Kedže je známe, že Bach fúgu z BWV 539 použil ako druhú časť vo svojej Sonáte g mol BWV 1001 pre sólové husle, Otfried Büsing upravil aj hudbu jej predchádzajúcej prvej časti (Adagio) do podoby organovej fantázie. Bálint Karosi presvedčil nielen o svojich umeleckých kvalitách, ale aj o tom, že sa do reálneho života vrátil jeden zo zvukovo najkrajších slovenských historických organov. Išlo o jediný dvojmanuálový organ tohoročného festivalu; ostatné nástroje boli menšie.

Z dielne Pažických mali návštevníci festivalu možnosť počuť 22. 7. aj nástroj z r. 1768 v Kovarciach (neďaleko Topoľčian), ktorý však už v rámci jeho predošlých ročníkov viackrát zaznel. Navzdory tomu, že organ nie je v ideálnom technickom stave a zaslúžil by si komplexné reštaurovanie, jeho zvukové kvality sú jedinečné a v príjemne transparentnej akustike kostola dali vyniknúť sviežej a artikulačne bohatej hre v Nemecku pôsobiaceho slovenského organistu a cirkevného hudobníka Martina Gála.

Dramaturgiu štýlovo adekvátnych autorov (J. S. Bach, C. Ph. E. Bach, G. Muffat, J. Pachelbel, D. Scarlatti) rozšíril smerom do 19. storočia o vlastné transkripcie populárnych „drobností majstrov“ (Dvořák, Elgar). Bohatstvo farieb nástroja vyniklo najmä pri častejšom striedaní registrov a ich kombinácií v skladbách variačného charakteru (Ciaccony Muffata a Pachelbela, od druhého z autorov aj chorálová partita Was Gott tut, das ist wohlgetan zakončená opakovaním úvodného chorálu, avšak v plnom zvuku nástroja s pedálom).

Ďalšie nástroje, ktoré zazneli na festivale, boli mladšie, pochádzajú z 19. storočia. Novinkou, ktorá v celej histórii predošlých ročníkov festivalu ešte nezaznela, bol bezpedálový organ A. Zimmera v Evanjelickom a. v. kostole v Huncovciach (okres Kežmarok). Hoci nástroj neprešiel celkovým šetrným reštaurovaním, miestny nadšenec Ján Zummer ho uviedol do použiteľného stavu. Zaujímavosťou nástroja je register Subbas 16‘ (tzv. manualbas), ktorý je vybudovaný len v rozsahu C-c1 a po uvážení sa dá niekedy použiť ako náhrada pedálu.

Nádherný zvuk malého nástroja v pomerne veľkom priestore kostola s príjemnou akustikou predviedla 21. 7. štýlovo priliehavou, brilantnou a registračne nápaditou hrou organistka a čembalistka Iveta Zaťková, pedagogicky pôsobiaca na Súkromnom konzervatóriu D. Kardoša v Topoľčanoch. Dramaturgicky bohatý program mal široký záber naprieč stáročiami a siahal od úprav Hanáckych tancov z 15. storočia (záver koncertu) cez európskych autorov 16. storočia (úvod koncertu – C. Merulo, A. de Cabezón, G. Gabrielli), 17. storočia (G. A. Cima, H. Purcell, J. Pachelbel), 18. storočia (J. S. Bach, J. Mysliveček) až po dve skladby zo zbierky Lambert’s Clavichord op. 41 Angličana  Herberta Howellsa (1892–1983).

V rámci festivalovej podkategórie Historické organy v Bratislave zazneli opäť nástroje v Jarovciach a Čunove. Organizátori sa však vynašli a program týchto koncertov obohatili aj o ďalšie hudobné nástroje.

Na úvodnom koncerte 14. 7. v Bratislave-Jarovciach zaujal poslucháčov artikulačne výraznou, agogicky bohatou a muzikálne strhujúcou hrou s bohatou prídavnou ornamentikou Jaroslav Tůma, profesor na pražskej HAMU. Koncert otvoril známym hobojovým Koncertom d mol A. Marcella v klávesovej transkripcii J. S. Bacha (BWV 974). Hraniu tradičných autorov vhodných pre naše historické organy sa umelec vyhol uvedením svojich vlastných skladieb, v ktorých spracoval melódie zo zbierok A. V. Michnu z Otradovic Česká mariánská muzika a Loutna česká, vtipne kombinujúc inšpirácie hudbou starých majstrov s občasnými modernejšími postupmi.

Na koncerte spolu s J. Tůmom vystúpilo v rámci dvoch samostatných vstupov bratislavské Lotz Trio hrajúce na basetových rohoch. S nádherne jemným zvukovým kúzlom a v perfektnej súhre predniesol ansámbel hudbu W. A. Mozarta – štvorčasťové Terzetto KV 439b a päť dobových aranžmánov z opery Čarovná flauta. Hoci autori úprav neboli v bulletine uvedení, muselo ísť o veľmi šikovných aranžérov, lebo známe melódie z opery zneli aj v obsadení, kde v jednom momente môžu znieť len tri tóny, s úžasnou harmonickou a výrazovou plnosťou. Treba si uvedomiť, že popri hlavnej melódii môžu v danom momente harmóniu, rytmus a celkový výraz obstarávať už len dva zvyšné nástroje, a to ešte s rovnakým (hoci značným) tónovým rozsahom! Koncert vhodne tematicky uzavrel Jaroslav Tůma spontánnou organovou improvizáciou na Mozartove témy, ktoré práve dozneli.

Na záverečnom koncerte sa 23. 7. v Bratislave-Čunove predstavili manželia Tatiana Pernetová a Daniel Knut Pernet z Českej republiky. Väčšinu sólového programu hrala Tatiana Pernetová. Hoci mladí umelci nehrali spolu štvorručne, spolupráca dvoch organistov poskytuje zaujímavé možnosti: v Bachovej chorálovej partite O Gott, du frommer Gott BWV 767 sa striedali obaja hráči po jednotlivých variáciách a v záverečnej Toccate duodecime G. Muffata hral D. K. Pernet v spodnej časti klaviatúry tóny, ktorými suploval zvukovo chýbajúcu spojku z manuálu do pedálu, ktorou nástroj v Čunove nedisponuje. T. Pernetová hrala tú istú Sonátu č. 4 F dur C. Ph. E. Bacha ako deň predtým M. Gál Kovarciach. Kým Gálova interpretácia sa na danom nástroji celkom dobre obišla bez registračných zmien, v Čunove Pernet dôsledne realizoval autorom predpísané zmeny dynamiky (forte a piano) pridávaním a uberaním registrov, čo si vyžaduje absolútnu časovú presnosť (C. Ph. E. Bach počítal s dvojmanuálovým organom). Vyzneniu skladby v daných akustických pomeroch to však rozhodne prospelo.

Tatiana Pernetová hrá aj na priečnej flaute, ktorú uplatnila vo výbere piatich častí z populárnej Orchestrálnej suity č. 2 h mol BWV 1067 J. S. Bacha. Orchestrálny sprievod hral na organe D. K. Pernet z klavírneho výťahu, ktorý si však žiadal úpravy vzhľadom na to, že nástroj mal pôvodne krátku oktávu a aj po prestavbe A. Schönhoferom znejú tóny na určitých klávesoch o oktávu vyššie, čo bolo potrebné pri prenesení orchestrálnych hlasov do zvuku organu zohľadniť.

Záverom len povzdych: kiežby sa aj naďalej darilo postupne opravovať a reštaurovať ďalšie historické organy a navracať ich do koncertného a bohoslužobného života!