Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, S. Cambreling, C. Morison, P. Talbot, E. Crossley-Mercer

6. 10. 2024

Bratislava, Reduta

BHS

Slovenská filharmónia,

Slovenský filharmonický zbor,

Sylvain Cambreling, Catriona Morison, Philippe Talbot, Edwin Crossley-Mercer

Berlioz

V prvom rade možno zagratulovať dramaturgii BHS – kompletná Berliozova dramatická symfónia Rómeo a Júlia sa na záver festivalu tohto rangu hodí rovnako skvele ako Beethovenova Deviata. Skvelý bol tiež výber troch vokálnych sólistov a prizvanie dirigenta, ktorý má poetiku francúzskeho skladateľa vynikajúco „prečítanú“; nahrávka dramatickej symfónie pod taktovkou Sylvaina Cambrelinga (Hänssler Classic, 2001) mi robila radosť už dávno, možnosť vidieť a počuť ju pod jeho vedením s našimi filharmonikmi som si nemohol nechať ujsť.

Pod dramatickou symfóniou si netreba predstavovať mechanické „zhudobnenie“ Shakespearovho textu. Je to viac kontemplácia nad géniom anglického dramatika a univerzálnymi hodnotami, ktoré jedna z jeho najslávnejších hier tematizuje. Tri časti diela, rozdelené na sedem väčších hudobných celkov, ktoré sa ešte delia na menšie uzavreté úseky, predstavujú koncepčne veľmi zaujímavý žánrový hybrid, zahŕňajúci prvky kantáty, sólovej piesne, symfónie aj opery. Najčastejšie sa koncertne uvádzajú centrálne tri orchestrálne časti (označenie „symfónia“ je aj tu značne problematické), no ak už sa dramaturgovia filharmonických cyklov alebo festivalov rozhodnú uviesť Rómea kompletne, je to prísľub skutočného sviatku. A ten sa naplnil aj na záverečnom koncerte.

Postavenie troch sólových hlasov v partitúre je na prvý pohľad trocha zvláštne, dostávajú pomerne málo priestoru a – s výnimkou basu v záverečnej časti – nezapájajú sa do deja drámy, ich vstupy sú viac-menej lyrickými komentármi k jej témam. Iba bas na konci zosobňuje jednu z postáv, brata Lorenza, ktorá priamo komunikuje so zborom. Medzinárodné obsadenie bolo vyslovene adekvátne: škótska mezzosopranistka Catriona Morison v prológu a následnej piesni Premiers transports (óda na slasti prvej lásky a na Shakespeara) aj francúzsky tenorista Philippe Talbot v iskrivom Scherzette kráľovnej Mab, vyžadujúcom buffóznu ľahkosť vznášajúcu sa nad fantastickým pulzom komorne inštrumentovaného orchestra, predstavili v Bratislave ideál berliozovskej vokálnej interpretácie. Inými slovami, koncertný spev par excellence, výrazný, zvučne sa nesúci nad orchestrom, no bez operného afektu a akéhokoľvek forsírovania. Sonórny bas anglo-francúzskeho speváka Edwina Crossleyho-Mercera v barytónovej role brata Lorenza vyžaroval zrelosť aj autoritu, ktoré napokon primali znepriatelených Kapuletovcov a Montekovcov k finálnemu zmiereniu. Pravda, v týchto okamihoch zápasí každý spevák, hutnosť orchestrálnej a zborovej sadzby chvíľami dosahuje hraničné parametre. Mercerov pátos bol absolútne primeraný okolnostiam aj obsahu jeho výpovede.

Slovenský filharmonický zbor má s hudbou Hectora Berlioza bohaté skúsenosti, vstupoval teda do známych vôd a zbormajster Jan Rozehnal aj tentokrát odviedol veľmi solídnu prácu. Zbor bol dôstojným antickým chórom v prvej časti, v druhej jeho mužská zložka s prehľadom portrétovala Verončanov v ľahko uvoľnenej nálade opúšťajúcich bál u Kapuletovcov, v záverečnej v plnom obsadení zasa s plnokrvnou vášnivosťou zosobnil znesvárené rody. Škoda len, že koncertná sieň neposkytuje viac možností priestorového rozloženia spevákov, ktoré naznačuje partitúra.

Napriek bohatému zastúpeniu vokálnej zložky hrá hlavnú úlohu predsa len orchester. Rómeo a Júlia je brilantná, virtuózna partitúra, obzvlášť chúlostivá na rytmickú koordináciu. Slovenská filharmónia podala výkon hodný záverečného koncertu medzinárodného festivalu. Drobný rytmický nesúlad panoval len v úvodnom vášnivom fugate, kde by sa žiadala trocha početnejšie obsadená aj asertívnejšia skupina viol. (Tieto miesta vždy dajú zabrať orchestrom aj tej najvyššej ligy, nepochybujem o tom, že každý vedúci violovej sekcie má tesne pred prvým nástupom doslova „srdce v krku“.) Po jeho rozbehu však orchester rýchlo nadobudol sebaistotu a takpovediac naskočil na Cambrelingovo impulzívne gesto. Prekvapili oproti štandardu mierne pomalšie tempá, dirigent evidentne stavil na rozvahu, čo však nebránilo kreativite vo frázovaní a budovaní kontrastov. Tá, spolu s jeho osobnou charizmou, bola zdrojom sústredenej a zároveň príjemne neošúchanej interpretácie. Rómeo ponúka veľa príležitostí na výrazné sólové inštrumentálne výkony.

V tomto duchu azda najlepšie zapôsobila sekcia drevených dychových nástrojov: Matúš Veľas doslova čaroval s opojným hobojovým tónom v portrétovaní zádumčivých nálad osamelého Rómea, Jozef Eliáš zasa vykúzlil nádherne hrobové pianissimá v scéne v hrobke. V Scéne lásky, nesmrteľnej orchestrálnej eseji vo forme, ktorá sa nedá nijako zaškatuľkovať (ani sonáta, ani rondo, ani variácie, hoci z každého trochu), sú veľmi exponovanou skupinou violončelá, sú ekvivalentom ľudského hlasu. Ich vášnivé vyznania síce zaznamenali kde-tu menšie manko v súhre, no po drobnom zaváhaní došlo vždy k spoľahlivej koordinácii do farebne výrazného a krásne mocného unisona.

Záver bol berliozovsky mohutný, s kompletným zapojením všetkých zložiek početného aparátu. Hoci text trocha zanikal, posolstvo zmierenia znesvárených táborov vyznelo ako celkom aktuálny apel smerom k našej spoločnosti. Aj preto si sotva možno predstaviť lepší záver festivalu.