Simona Pingitzer a Marián Lejava v SF
14. 3. 2025
Bratislava, Reduta
Slovenská filharmónia,
Simona Pingitzer, Marián Lejava
Webern – Mozart – Stravinskij
Igor Stravinskij obdivoval Weberna aj Mozarta, jeho Symfónia v troch častiach patrí k neoklasicistickému obdobiu a Mozart je samozrejmou referenciou tohto štýlu. A tak sa na jednom koncerte stretli traja skladatelia s odlišným hudobným jazykom, no všetci s dôrazom na formu, pohyb a štruktúru. Koncert Slovenskej filharmónie pod vedením Mariána Lejavu nasledoval dramaturgickú líniu, v ktorej jednotlivé skladby síce kontrastovali, no súčasne medzi sebou viedli tichý dialóg.
Úvod koncertu patril Webernovej Passacaglii pre orchester op. 1. Ešte predtým však zaznelo ticho. Dirigent ho nechal niekoľko sekúnd voľne plynúť a sústredil tým pozornosť publika na začiatok skladby. Ticho malo svoje miesto a opodstatnenie – pizzicatové uvedenie témy si ho automaticky vyžaduje. Úvodné takty prvej variácie pôsobili mierne nevyrovnane, najmä rytmicky a dynamicky – harfa vystupovala nad rámec ppp, ktoré je v partitúre určené pre celý orchester. Po niekoľkých variáciách sa súhra ustálila a Lejava postupne rozvinul veľmi premyslenú dynamickú krivku. V jeho vedení bolo počuť cit pre detail i celok: napätie budoval po vrstvách, kontrastoval takmer úplné ticho s plným zvukom, ktorý napriek komornému obsadeniu dosahoval symfonickú silu. Orchester sa cítil zrejme istejšie v expresívnejších, hlasnejších pasážach, avšak celkový výsledok bol zrozumiteľný, dramatický, miestami lyrický. Aj napriek úvodnej neistote bolo z interpretácie cítiť, že orchester má potenciál na ďalšie interpretácie expresionistických diel.
Skočiť z Weberna rovno do Mozarta rozhodne nie je jednoduché – nielen pre orchester, ale aj pre dirigenta. Kontrast však zafungoval. Mozartov Koncert pre flautu a orchester č. 1 G dur KV 313 po Webernovi znel ešte čistejšie, protiklad medzi týmito dvoma skladbami bol až prekvapivo atraktívny. Orchester hral sviežo, veselo, dychová sekcia správne frázovala, dynamicky tvarovala línie a prirodzene dopĺňala sólovú flautu. Dirigent pozorne kontroloval rovnováhu medzi orchestrom a sólistkou, pričom nezostal len pri sprievode – vedel vyzdvihnúť tematicky nosnú líniu, aby vytvoril priestor pre plný zvuk a zároveň neprekryl sólistku. Simona Pingitzer mala presvedčivý nástup – rytmicky presný a technicky bezchybne zvládnutý. Koncert interpretovala s vysokou precíznosťou a eleganciou. Bola dominantná, no zachovala si subtílnosť, jej interpretáciu bolo možné oceniť aj bez ohľadu na to, či je človek fanúšikom Mozarta. Je zrejmé, že Slovenská filharmónia má s týmto repertoárom bohaté skúsenosti a flautistka ako prvá hráčka orchestra dostala priestor, ktorý jej právom patrí. Dlhý a vrúcny potlesk to len potvrdil.
Stravinského Symfónia v troch častiach priniesla od prvých taktov úplne novú zvukovú paletu – farby, rytmus a energiu. Marián Lejava stavil na tanečnosť, ktorá dodala skladbe živý a dynamický výraz. Jeho zápal pre túto hudbu bol neprehliadnuteľný – živelnosť bolo cítiť až do posledného radu na balkóne. Ako dirigent detailne vykreslil svoj osobitý prístup k skladbe – pracoval s mikrofrázami, krátkymi hudobnými dialógmi medzi nástrojmi či jednotlivými sekciami. Zvuk orchestra pohotovo tvaroval – raz pôsobil komorne, inokedy mal charakter symfonického telesa. Hoci nie je tajomstvom, že klavír má v tejto skladbe významnú rolu, prvý vstup klavírneho partu i tak prekvapil – bol efektný, technicky istý, klaviristka bola veľmi dobre zohraná s orchestrom. Harfa, rovnako ako vo Webernovi, bola zvukovo dominantná, no v tomto prípade to pôsobilo prirodzene.
Marián Lejava sa ukázal ako dirigent mnohých tvárí, celkom v súlade s dramaturgiou večera. V troch rozdielnych skladbách vedel nájsť spoločný jazyk, aj keď v každej zaujal iným spôsobom – u Weberna expresivitou a lyrickosťou, u Mozarta ľahkosťou a eleganciou a napokon pohybom a farbami u Stravinského. Program bol komplementárny, a tak každá skladba dostala svoj priestor na jedinečnú a špecifickú interpretáciu.