Simon Wallfisch, Edward Rushton, vokálny recitál

20. 2. 2024

Bratislava, Reduta

Simon Wallfisch, Edward Rushton

Britten – Schumann – Vaughan Williams – Haas

Dramaturgia Slovenskej filharmónie ponúka v tejto sezóne cyklus piesňových recitálov. Ide o tri koncerty, čo sa môže zdať málo, ale na rozbeh tradície je to pochopiteľne opatrný počet. Bratislave by pristal stabilný koncertný cyklus zameraný na komorné muzicírovanie so zapojením ľudského hlasu. Podľa účasti publika na recitáli barytonistu Simona Wallfischa a klaviristu Edwarda Rushtona 20. februára 2024 máme nádej, že tradícia sa vytvorí. Takmer plná Malá sála pripravila umelcom žičlivú atmosféru, v ktorej vynikol lyrický výraz speváka aj klaviristu.

V programe dominovali dva piesňové cykly, jeden z hlavného kánonu piesňovej literatúry (Láska básnika op. 48 od Roberta Schumanna) a druhý od Ralpha Vaughana Williamsa (Príbytok života). Večer otvorila Brittenova realizácia piesne Henryho Purcella Let the dreadful engines of eternal will zo scénickej hudby k predstaveniu Don Quixote. Melodická línia bohatá na melizmy dala priestor pre Wallfischov jemný a tvárny barytón, ktorý je schopný akejkoľvek nuansy v hornom registri, no v spodnej oblasti sa jeho čitateľnosť trocha stráca v presile farby pochádzajúcej zo sýteho vibrata. Pri počúvaní prvého čísla koncertu som si nevedel vysvetliť, prečo mám pocit, že mi spevákov hlas uniká, že si ho akosi neviem dostatočne vychutnať. Možno k tomu prispeli aj niektoré nepokojne zaspievané melizmy, ale bol to najmä pomer zvuku klavíra a barytónu. Úplne otvorené krídlo zaplnilo Malú sálu bohatým, farebným zvukom, ktorý sa v strednej polohe príliš podobal na spevákov hlas a zbytočne mu dominoval. Škoda, Wallfisch má naozaj čo ponúknuť, najmä v zmysle tvarovania jemných citových odtieňov, ktoré sú v piesňovej literatúre alfou aj omegou.

Schumannov cyklus získal v podaní Wallfischa a Rushtona emocionálne veľmi výraznú podobu. Stredobod pozornosti plynule prechádzal od speváka ku klaviristovi a naopak, komorní partneri si lyrický náboj hudby podávali s istotou a vnútornou angažovanosťou. V hudbe Vaughana Williamsa, miestami až prepychovo bujnej a nápadne krásnej, sa Wallfischov hlas častejšie ponáral do bohatých klavírnych harmónií, čo nebolo vždy ideálne. Schumannov striedmejší, no rovnako účinný klavírny part vyhovoval spevákovi na recitáli v Redute viac.

Simon Wallfisch investuje veľa energie do interpretácie hudby 20. a 21. storočia. Je častým hosťom na svetových pódiách v operách či koncertných dielach Ericha Korngolda, Jobsta Liebrechta, Judith Weirovej, Jonathana Dova a ďalších. V tomto duchu celkom prirodzene na záver svojho vystúpenia v Bratislave zaradil Čtyři písně na slova čínské poezie od Pavla Haasa. Hudbu z Terezína u nás počujeme zriedka, a preto tieto piesne vyzneli ako druhý vrchol koncertu (po Schumannovi). Pastelová zvuková paleta Haasovej hudby pôsobila po Vaughanovi Williamsovi ako vítaná zmena a precitnutie z romantickej posadnutosti láskou a prírodou do úspornosti čínskej lyriky v kontexte terezínskeho tanca smrti bolo intenzívne.

Klavirista Edward Rushton bol tu i počas celého večera skvelým komorným partnerom, tvarujúcim sprievod veľmi plasticky a citlivo, a to aj pri nevyváženosti hlasitosti, ktorú som spomenul vyššie. Aj prídavok bol ozdobou programu: nenápadná, no pôsobivá pieseň Spánok z Piatich alžbetínskych piesní Ivora Gurneyho, málo známeho Angličana tvoriaceho na začiatku 20. storočia.