ŠfK: Pavel Bořkovec Quartet - Jindra
19. 10. 2023
Robert Jindra, Pavel Bořkovec Quartet
Druhý abonentný koncert A cyklu sa konal opäť v réžii šéfdirigenta ŠfK Roberta Jindru. Otvorila ho Symfonietta op. 16 č. 1 Jána Cikkera, ktorá vznikla prepracovaním klavírnej Sonatíny z raného obdobia autora. Mohli sme sa v nej tešiť z prívalov optimistického životného pocitu, z kompozičnej invenčnosti a majstrovstva, ktoré našlo v košických filharmonikoch ideálneho tlmočníka. Rýchle okrajové časti sršali ohnivým temperamentom ľudového pôvodu, kým stredná časť Andante sostenuto tešila mnohými široko klenutými legátovými oblúkmi v sláčikoch. Jindrovi Cikkerova poetika perfektne sedela, vydoloval z nej veľa svetla a harmónie.
Koncert pre sláčikové kvarteto a orchester Bohuslava Martinů bol oveľa problematickejším sústom. Nie je náhodou, že v hudobnej literatúre poznáme minimum skladieb pre takéto obsadenie. Vzťah concertina a tutti v barokovom concerto grosso totiž nie je ten istý ako vzťah sláčikového kvarteta a kompletného (hoci trochu zoštíhleného) symfonického orchestra. V druhom prípade vzniká akási neprirodzená hegemónia sláčikov, ktorú s úspechom – s predpokladanou radosťou poslucháča –, narúšajú nepravidelné vstupy dychových a bicích nástrojov. Ide navyše o komplikovanú partitúru, či už z rytmickej alebo harmonickej stránky, z hľadiska autorovej poetiky s nadpriemerným množstvom disonancií. Toto všetko čiastočne vyvažovala energická metrická pulzácia, ktorá zvýraznila neobarokové dimenzie diela. Prostredné Adagio trvalo takmer presne toľko ako dve okrajové časti dokopy a jeho atmosféra dýchala ponurou pochmúrnosťou. Hosťujúce Kvarteto Pavla Bořkovca nezanechalo pochybnosti o svojej profesionálnej vyspelosti, pohotovosti a muzikalite, hoci v zvukovom „súboji“ s orchestrom neraz ťahalo za kratší koniec. Inak možno poznamenať, že tak orchester, ako aj štvorica sólistov, sa s touto zložito pertraktovanou partitúrou vysporiadali prinajmenšom statočne.
Po prestávke sme sa tešili na Štvrtú symfóniu Johannesa Brahmsa, ktorá na našich pódiách zaznieva pomerne často. Výsledný dojem z nej však môžem vyhodnotiť ako pomerne rozpačitý. V Jindrovom poňatí skladby prevažovala búrlivosť, vášnivosť až exaltovanosť a strácal sa jej baladický tón. Neraz chýbalo viac dynamickej delikátnosti, jemnocitu vo vypointovaní detailov, ale aj viac výrazovej zdržanlivosti a rozvahy. Žiadalo sa miestami trochu symbolicky zastaviť, dopriať si viac pokoja, nehovoriac o klenutejšom frázovaní a zvukovej odstupňovanosti (inflácia forte a nedostatočné piano). V monumentálnej záverečnej ciaccone ma prekvapila dirigentova dramaturgia, keď v poslednej tretine dovtedy nerušený ťah hudby začal namiesto gradovania stagnovať, takmer spomaľovať.
K výkonu orchestra nemám zásadné výhrady, hoci krásna flautová variácia v 4. časti sa mi zdala málo expresívna, až povrchná. Nemyslím si však, že je to v prvom rade chyba hráčky…
V druhej polovici koncertu odznela programová symfonická báseň Richarda Straussa, ktorej hlavným hrdinom je slávny dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha zo satirického románu M. de Cervantesa y Saavedru. Samotná literárna predloha je plná rôznorodých realistických i fantazijných obrazov na pomedzí skutočnosti a ilúzie. Z nich, ako stojí v podtitule diela, skladateľ vytvára Desať fantazijných variácií na tému rytierskeho charakteru. V bulletine i v programe však chýbali detailne opisné názvy jednotlivých dielov a variácií, čo mohlo ochudobniť poslucháčov počúvajúcich dielo po prvý raz či dôkladne neoboznámených s dejovou líniou známeho románu o zážitok zo Straussovej majstrovskej programovej zvukomaľby.
Po introdukcii sú exponované sólové témy violončela a violy, stvárňujúce hlavného hrdinu (Don Quiote – rytier smutnej tváre) a jeho verného zbrojnoša (Maggiore: Sancho Panza), ktorých sa ujali Martin Ruman, vedúci skupiny viol v SF, a Bryan Cheng, úspešný kanadský violončelista. Rumanove sóla boli, ako obvykle, dokonale vyváženými a ladnými umeleckými tvarmi. Rovnako presvedčivo a oduševnene vo všetkých polohách a na každom dynamickom stupni vyznela aj tónotvorba B. Chenga. Ukázal sa ako veľmi disponovaný umelec s výbornou schopnosťou hráčskej interakcie, keď violončelovej sekcii svojou výraznou gestikou pomáhal kreovať melodické oblúky.
Orchestru sa pod taktovkou aktívneho a exaktného šéfdirigenta darilo pôsobivo zvukomalebne podfarbovať sóla i samostatne kreovať kontrastujúce nálady a obrazy, čím sa niektoré stávali „čitateľnými“ aj napriek absentujúcemu programu.
„Heroická“ dramaturgia otváracieho koncertu priniesla viac i menej heroické interpretačné výkony. V úvode sezóny tak pripomenula vždy aktuálnu a pálčivú výzvu pre každé, aj profesionálne hudobné teleso – neustále umelecky rásť pre svoje verné publikum.