ŠfK, Müller, Gerassimez
9. 5. 2024
Zbyněk Müller, Alexej Gerassimez
Ďalšie hosťovanie bývalého šéfdirigenta košických filharmonikov Zbyňka Müllera bolo spojené s čiastočne raritným a čiastočne „šlágrovým“ repertoárom, nehovoriac o raritnej prezentácii sólovej marimby, podľa ktorej bol koncert aj pomenovaný „Sólo pre marimbu“.
Prvú polovicu vyplnila zriedkavo uvádzaná orchestrálna suita Richarda Straussa Meštiak šľachticom. Musím sa priznať, že som dosiaľ nemal veľa príležitostí zoznámiť sa s touto 36-minútovou kompozíciou, zloženou zo scénickej hudby k Molièrovej známej komédii. Keď som dva dni pred koncertom absolvoval predbežné štúdium suity na internete, mierne som sa dokonca nudil (schválne som si však nepustil verziu so špičkovým svetovým orchestrom). Živý zážitok z koncertného predvedenia však prekonal moje očakávania. V interpretácii ŠfK pod Müllerovou taktovkou dominovali gracióznosť, elegancia a vzdušne tvarované línie, svieži a nezaujatý prístup k partitúre a očividná radosť hudobníkov zo spoznávania novej hudby – podľa mojich informácií sa Meštiak šľachticom v Košiciach v posledných troch desaťročiach nehral. Dirigent preukázal zmysel pre tempové a výrazové kontrasty; raz prevažovalo expresívne teplo, inokedy rytmické štruktúry so svižným „odpichom“. Neha a temperament si tu podávali ruky v sympatickom symbióznom súznení. Orchester sa predstavil v značne „okyptenom“ zložení vzhľadom na neoklasicistický ráz diela, ktoré bolo napriek zdanlivej jednoduchosti prešpikované všakovakou (nielen) harmonickou rafinovanosťou. Aj zvukové a dynamické nuansy si zachovali potenciál na dôsledne diferencovanú drobnokresbu, za čo patrí všetkým aktérom uznanie.
Po prestávke prišlo na rad spomenuté sólo pre marimbu, sťaby najpopulárnejšieho melodického bicieho nástroja s najväčšími prednesovými možnosťami. Slušne zaplnenému auditóriu sa predstavil hráč na bicích nástrojoch nemeckého pôvodu Alexej Gerassimez, ktorý, hoci je ešte ozaj mladý, už má vo svojom životopise slušné množstvo pozitívnych umeleckých záznamov. Zhostil sa azda najčastejšie uvádzaného a najobľúbenejšieho koncertu v marimbovom repertoári z pera brazílskeho skladateľa Neya Rosaura, plného chytľavých latinskoamerických rytmov a melódií, občas s jazzovým podtónom. Počas dvadsiatich minút trvania tejto raritnej skladby sme si užili mnoho drobných, rozkošných zvukových impulzov, neslýchanej virtuozity vrátane bleskového striedania pestrofarebných paličiek a, samozrejme, úžasnej muzikality v podaní Gerassimeza a malého sláčikového orchestra (ktorý sa však, v súlade s intenciou komponistu, zväčša skromne zdržiaval v pozadí). Sólista zožal mimoriadny a zaslúžený úspech a publikum sa dočkalo aj celkom rozsiahleho prídavku na jedinom bubne – pravdepodobne išlo o improvizáciu, rytmicky vrchovato kreatívnu.
V závere koncertu sa objavil spomenutý šláger, ktorý musel byť ťahákom mnohých poslucháčov – Bolero od Mauricea Ravela. Ako vieme, ide v zásade o nekonečné opakovanie jednej magickej melódie s typickým ostinátnym sprievodom a monumentálnou inštrumentačnou gradáciou. Najmä drevené dychové nástroje tu môžu predviesť svoje schopnosti frázovania a ukázať, ako čo najefektívnejšie a najpôsobivejšie stvárniť sólové pasáže. Možno skonštatovať, že hráči ŠfK podali famózny výkon: ani jednému nástupu témy nechýbali ľahkosť, spevnosť, zomknutosť a španielsky kolorit. Malý bubon spoľahlivo a neúnavne tvrdil nemennú rytmickú štruktúru a zvukovo-dynamické stupňovanie pomaly, no pevne a nezadržateľne napredovalo. Posledné minúty Bolera sa niesli v ozaj hypnotickom až extatickom opojení. Zbyněk Müller a košickí filharmonici v očividnej jednote dospeli k optimálnemu tvaru tohto diela a k realizácii známej dialektickej tézy jednoty v rozmanitosti. Búrlivý potlesk, aký sa ani v Košiciach nevidí každý deň, bol zaslúženou odmenou na konci tejto sugestívnej projekcie.