SF, Storioni Trio, Raiskin, Rozehnal, Berger
7. 6. 2024
Bratislava, Reduta
Slovenská filharmónia,
Slovenský filharmonický zbor,
Peter Berger,
Storioni Trio – Wouter Vossen, Marc Vossen, Bart van de Roer,
Daniel Raiskin, Jan Rozehnal
Beethoven – Suchoň
Posledný koncert Slovenskej filharmónie v nedávno uplynulej sezóne sa niesol v atmosfére zaujímavej dramaturgie. Úvahy o podtóne zvláštneho dramatického oblúku, tvoreného príbehom o hrdinovi Coriolanovi, ktorý si na jeho konci siahne na život, a monumentálnym sebabičujúcim nárekom Žalmu zeme podkarpatskej, necháme na iných, hoci sa v súčasnej spoločenskej situácii nevdojak natískajú možné interpretácie aj inak neutrálne zmýšľajúcim jedincom. Zostaňme však nateraz pri výraze „zaujímavý“.
Heroizmus Beethovenovej Predohry k hre Coriolan op. 62 poňal šéfdirigent SF Daniel Raiskin veľmi výrazovo. V súčasnom legitímnom trende implementácie historicky poučenej interpretácie aj do skladieb z obdobia viedenského klasicizmu, ba aj raného romantizmu, však už trochu zorientovanému poslucháčovi nemôže stačiť počúvať Beethovena hraného takpovediac „na výraz“, nech je akokoľvek oduševnený. Sebavedomé gestá dirigenta nestačili na vykreslenie detailov a jasnejších hrán, ktoré by inak energickú interpretáciu a veľmi zrozumiteľné a plastické frázovanie povýšili na ešte vyššiu úroveň. V kontraste s výkonmi, ktoré SF v uplynulej sezóne podala pod vedením hosťujúcich dirigentov, to viac ako mrzí.
Príchodom holandského Storioni Tria sa nálada v koncertnej sieni výrazne zmenila. Životopis zabehnutého telesa sľuboval skvelý zážitok. Podľa ich webovej stránky sa špecializujú na triové koncerty a za nahrávku Beethovenovho Koncertu pre husle, violončelo, klavír a orchester C dur op. 56 zožali nadšené medzinárodné ohlasy.
Najľahšie sa však dajú sklamať veľké očakávania. Samotné dielo nepatrí práve medzi skladateľove dychberúce opusy, rozpačitosť interpretácie mu preto na lesku nepridá. Storioni Triu nemožno uprieť zohratosť, štvrťstoročie spolupráce bolo evidentné vo vzájomnej spolupráci, vo frázovaní, či synchrónoch. Neskrývali ani svoje potešenie z hudby samotnej. Žiaľ, celkový dojem zostal prazvláštny. Komorná zvuková estetika tria vyznievala pri plnšej a tmavšej farbe inak veľmi kultivovane spolupracujúceho orchestra neprimerane. V márnej snahe prispôsobiť sa celkovému zvuku a výrazu však najmä sólové husle a violončelo viackrát rezignovali aj na technickú a intonačnú precíznosť. Interpretačné nuansy ich komornej hry napokon dostali viac priestoru v prídavku v podobe Schumannovej Romance, ktorý si publikum vytlieskalo.
Komorne ladenú prvú časť večera vystriedala ponurá monumentalita Suchoňovho Žalmu zeme podkarpatskej op. 12, diela nesporne významného v histórii formovania slovenskej skladateľskej školy, hudobného jazyka samotného autora, ale aj umeleckej reflexie obdobia pred druhou svetovou vojnou, v ktorom vzniklo. Kantáta pre miešaný zbor, tenor sólo a veľký orchester bola vskutku impozantnou rozlúčkou šéfdirigenta so sezónou. Poetika Suchoňovho Žalmu obom telesám aj samotnému dirigentovi zjavne svedčí, o zmysle pre vykreslenie veľkých plôch a veľký výraz nemožno pochybovať, no občas na úkor kontrastných detailov, akým bolo napríklad nepresné pizzicato v orchestri (doplnené o veľmi presný zvuk esemesky z hľadiska, ale to je na iné fórum).
Slovenský filharmonický zbor potešil nádhernou farbou a mäkkým, kompaktným zvukom najmä v a cappella úsekoch, hoci sa vyskytol aj nepríjemne ostrý soprán vo zvukovo subtílnejších častiach, a na zrozumiteľnosti textu by sa tiež ešte dalo čo-to vylepšiť, najmä ako sa spieva v slovenčine. Na margo celkovej interpretácie však nemožno dodať nič závažné, publikum oprávnene nešetrilo potleskom a aj tradičné standing ovation bolo v tomto prípade namieste. Možno by sa podľa bontónu ešte žiadalo dodať, že by Žalm mohol znieť častejšie. No bolestínsky, sebaľútostný tón Zatloukalovej básne už v súčasnosti nie je legitímny a možno by bolo vhodné zrevidovať paradigmy toho, čo je „naše“. Neustály nárek a čakanie na záchranu by tým už skutočne nemuseli byť. Ani v hudbe.