SF: Inšpiratívna Gubaidulina a nová Čekovská

15. 1. 2026

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia, Juraj Čižmarovič, Juraj Valčuha, Alexi Kenney, László Fassang, 

Čekovská – Gubaidulina – Saint-Saëns

Na jednom z prvých januárových koncertov pripravila Slovenská filharmónia hudobný večer vystavaný na kontraste hravosti, asketickej duchovnej introspekcie a symfonickej monumentality. Program pod taktovkou Juraja Valčuhu spojil slovenskú premiéru diela domácej skladateľky Ľubice Čekovskej s husľovým koncertom Sofie Gubaidulinovej, až napokon vyústil do robustnej symfónie Camillea Saint-Saënsa.

Koncert otvorilo uvedenie orchestrálneho diela Toy Procession Ľubice Čekovskej pre veľký symfonický orchester. „Je to vlastne predstava zástupu veľkých hračiek, ktoré spoločne vytvárajú procesiu – sprievod. Teda v prenesenom zmysle slova je to niečo, čo máme v hlave ako spomienky z detstva, niečo, k čomu sa radi vraciame. Práve toto je Toy Procession,“ uviedla skladateľka v rozhovore pre Rádio Devín. Tento obraz sa v hudbe pretavil do výrazne plastickej orchestrálnej faktúry, v ktorej sa energické, miestami až karikatúrne pasáže – akcentované vysokými husľovými registrami a výraznou perkusívnou zložkou – striedali s dynamicky slabšími, zasnenými plochami a jemným kĺzavým vlnením. Aj vďaka nim sa skladba rozvíjala ako proces postupného zvukového roztvárania, charakterizovaného spájaním, rozchádzaním a navracaním sa jednotlivých tematických fragmentov v nových kontextoch. „Tradičnú“ vnútornú kontinuitu, vychádzajúcu zo symfonického myslenia, Čekovská ozvláštnila vyzretým skladateľským jazykom, ktorý spolu so záverečným návratom k tichu – zrkadliacim úvodné otvorenie diela – uzavrel Toy Procession do vyváženého a výrazovo koncentrovaného celku. 

Zvukovú hravosť vystriedal radikálne odlišný hudobný svet Koncertu pre husle a orchester č. 2 „In tempus praesens“  Sofie Gubaidulinovej. Jeho duchovné východisko výstižne opisuje skladateľkin citát: „V bežnom živote nikdy nezažívame prítomnosť, len neustály prechod z minulosti do budúcnosti. Len v snoch, v náboženskom zážitku a v umení sme schopní zažiť trvalú prítomnosť.“ Úvodné sólové husľové gesto – s orchestrom bez husľovej sekcie – prezrádzalo, že nejde o tradičné koncertné dielo. Izolovaný husľový part tak nadobudol excentrický, miestami až asketický charakter, zatiaľ čo aditívne pridávanie ostatných orchestrálnych skupín tvorilo sonórne bohaté pozadie. Interpretácia sólistu bola podporená dramatickými orchestrálnymi ťahmi, v ktorých dominovali tremolá, glissandá a exotická farebnosť rozšíreného hudobného obsadenia. Výrazové zjednotenie orchestra so sólistom Alexiom Kenneyom nastalo až po extatickom vrchole tretej časti. Ten okrem iného priniesol aj uvoľnenie nahromadeného napätia, po ktorom skladba sústredene smerovala k zvukovo uhladenému záveru. In tempus praesens je bezpochyby dielom mimoriadnej náročnosti – interpretačne aj poslucháčsky – no práve pre poslucháča ochotného ponoriť sa do jeho sústredeného časopriestoru vytvára intenzívny a hlboko koncentrovaný zážitok.

Symfónia č. 3 c mol Camillea Saint-Saënsa predstavila návrat k monumentálnej, tektonicky stabilnej forme, v ktorej sa orchestrálny aparát opäť rozvinul v plnej zvukovej sile. Dielo označované aj ako veľkolepý stroj zhmotňujúci apoteózu orchestrálnej techniky konca 19. storočia, zaznelo v interpretácii symfonického orchestra s dôrazom na prirodzené budovanie napätia. Úvodné Allegro moderato sa nieslo v znamení spoločného, delikátne tvarovaného nástupu jednotlivých nástrojových sekcií a jeho výraznou súčasťou boli aj precízne vystavané tutti momenty a detailná spolupráca dychových nástrojov. Mäkký, kantilénovo vedený vstup organu v Poco adagio vytvoril nad orchestrom žiarivý zvukový priestor, do ktorého jednotlivé nástrojové skupiny vstupovali v kánonickom vrstvení. To prerušilo až rytmicky vitálne a odľahčené Allegro moderato – Presto. Slávnostný vrchol symfónie však napokon nastal až vo finálnom Maestoso – Allegro. Monumentálny vstup organu otvoril priestor pre maximálny zvukový rozmach, v ktorom sa vystriedali homofonické bloky s premyslenými kontrapunktickými úsekmi, vďaka čomu záver symfónie pôsobil ako oslavné vyvrcholenie celého večera. 

Takto koncipovaný program umožnil Slovenskej filharmónii predstaviť sa vskutku širokým výrazovým rozpätím. Pod taktovkou Juraja Valčuhu dokázal orchester prepojiť diela do kompaktného celku, ktorý oslovil nielen svojou zvukovou intenzitou, ale aj hlbšou myšlienkovou súdržnosťou.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)