Šesť portrétov novej hudby s EnsembleSpectrum

11. 11. 2025

Bratislava, Moyzesova sieň

Nová slovenská hudba

EnsembleSpectrum, Matej Sloboda

Gabčo – Duchnický – Steinecker – Vajó – Kmiťová

Tretí večer Festivalu Nová slovenská hudba sa konal v príjemne zaľudnenej Moyzesovej sieni, ktorá je pre komorné koncerty esteticky aj akusticky jednoznačne ideálna. Členov súboru EnsembleSpectrum v dielach s väčším obsadením viedol umelecký vedúci Matej Sloboda. Zanietený kolektív aktívnych hráčov hravo zvláda rozšírené techniky hry a nebojí sa do kompozícií zapájať aj dýchaním, šepotom či spievaním. Večer bol teda prehliadkou šiestich hudobných portrétov skladateľov a zároveň i prehliadkou hráčskej všestrannosti.

Suverénny prejav ansámblu pripravil nezabudnuteľný poslucháčsky zážitok. Najprv spomeňme ansámblové kompozície. Koncert odštartovala „najtonálnejšia“ kompozícia – Concertino pre klarinet, husle, violončelo a klavír tridsiatnika Ľuboša Gabča. Rytmické pasáže sa striedali s melancholickými plochami. Druhá polovica kompozície je akousi viachlasnou fúgou (a sul tema caricaturale di Dubois), končí sa v kontrastne pomalom Largu. Osobne mi dielo trochu pripomínalo štýl Les Six.

Flocke für Hans pre sexteto hráčov od Mateja Slobodu sa hrá s rozšíreným tónovým priestorom, pretože využíva až 19 rovnomerne ladených tónov v oktáve. Altová flauta, klarinet, anglický roh, husle, viola a violončelo vytvárali pre mňa akýsi vábivý zvuk „spoločenstva z pralesu“, ktoré si užíva svoju prítomnosť. Skladba prebieha v troch dieloch, rytmicky rozihrané hlasy sa na konci prvého a druhého zastavujú, ťažejú, pripravujú sa na ďalší rozbeh drobných štruktúr, pričom tretí diel sa končí akoby otvorene, náhlym prerušením „debaty“.

Večer uzatvárala skladba nacht II Jany Kmiťovej. Pre jej vznik bola východiskovým bodom nočná fotografia. Pokoj noci vie zostriť naše zmysly a presne o to Kmiťovej v diele išlo. Rytmicky vypísané dýchanie hráčov zachytáva náš dych, keď je ticho, jemné hranie na nástrojoch zas rôzne šumy. Partitúra postupne hustla, atmosféra noci sa stávala nepokojnou. Udieranie na pružinu i struny, využitie akvafónu, glissandové pohyby, pripomínajúce chytanie signálu...

V priebehu večera zazneli aj tri kompozície pre menšie obsadenie (sólo, duo). Peter Duchnický v Quattor reflexiónes sonórum pre hoboj (P. Ulmann) a klavír (I. Chrapková) prenášal významy slov zrkadlo, sklo, hladina a videnie do hudby. Dielo mi pripomínalo Schönbergovho Pierrota lunaire, spevné frázy hoboja akoby v odpovediach dopĺňal klavír vrstvením a variovaním krátkych motívov.

Juraj Vajó v Sonáte II pre violu (J. Chlepko) a klavír využíva hebrejskú duchovnú pieseň. Klaviristka Ivana Chrapková disponuje krásnym sopránom, ktorý mohla využiť pri spevných melodických úsekoch. Violista sa nevyhol hovorenému textu, ktorý, podobne ako spev, bolo potrebné prednášať paralelne s hraním. Vajó, ako to uňho býva, využíva parafrázy, hrá sa s výškou tónu, chce, aby poslucháč premýšľal aj nad nehudobným obsahom. Záverečnú frázu „God will not hold us guiltless“ ukončil smiech oboch aktérov.

Pre mňa osobne prišiel vrchol večera pri klarinetovom sóle Barnabása Kollárika v Hidden Lines od Antona Steineckera, ktoré inšpirovali jeho štúdiá v Jeruzaleme. Židovská atmosféra pramenila jednak z výberu nástroja a jednak z niektorých melódií. Kollárik interpretoval neľahký pätnásťminútový celok bez zaváhania, zvládal multifóny, viachlasné hranie i vytváranie alikvotných tónov. 

Večer Novej slovenskej hudby predostrel pestrú paletu kompozičných jazykov. Ostáva len prianie, aby bolo viac objednávok a viac takých večerov, pretože schopných a zanietených interpretov u nás zjavne máme.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)