Schmidtova Kniha so siedmimi pečaťami v Redute

5. 10. 2025

Bratislava, Reduta
BHS

Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, Daniel Raiskin, Jan Rozehnal, Brenden Gunnell, David Steffens, Simona Šaturová, Stefanie Irányi, 

Jan Petryka, Simon Robinson,  Michael Schönheit

Schmidt

Dramaturgia tohtoročných BHS opäť dožičila návštevníkom veľkolepé finále. Čo veľkolepé – monumentálne a najmä zaujímavé! Prvýkrát po 36 rokoch zaznelo náročné oratórium Kniha so siedmimi pečaťami od prešporského rodáka Franza Schmidta na vybrané texty z knihy Zjavenia sv. Jána. Nároky, ktoré dvojhodinové dielo kladie na všetkých zúčastnených, boli zvýšené aj tlakom live nahrávky, ktorá by z koncertu mala vzniknúť. V konečnom dôsledku to však vôbec nebolo na škodu.

Slovenská filharmónia pod sebavedomým vedením Daniela Raiskina, doplnená o azda všetkých externých členov, podala koncentrovaný, no zároveň energický výkon bez jediného zaváhania v súhre, vrátane členitých, rytmicky náročných pasáží. Plechové sekcie zneli aj vo veľkých dynamikách jednoliato a kultivovane, z celého orchestra vyžarovala atmosféra jedného organizmu a dirigent si to miestami primerane užíval.

Hviezdou večera bol nepochybne americký tenorista Brenden Gunnell. Krkolomný part Jána má v repertoári, a tak bolo viac ako potešením sledovať sólistu, ktorý presne vie, čo spieva, je mu rozumieť každé slovo a dielo má očividne rád. Veľmi racionálne rozložené sily mu umožnili využiť kompletnú paletu výrazov, ktoré dielo vyžaduje, bezchybná technika zas zabezpečila kultivovaný prejav aj v exponovaných úsekoch, nehovoriac o delikátnom frázovaní, ktoré si vychutnával s takou ľahkosťou, že určite minimálne tretina divákov by si ho vzala domov. V kvalite speváckeho prejavu nezaostávali ani ostatní sólisti. Hlas Pána Davida Steffensa, usadeného v diaľke (rozumej pred tympanmi), sa niesol ponad sláčikové sekcie mäkko a dôstojne, všetky tri vstupy zjavom aj prejavom zodpovedali jeho úlohe.

Kvarteto sólistov Simona Šaturová, Stefanie Irányi, Jan Petryka a Simon Robinson bolo zohrané a vyrovnané, aj keď veľkosťou hlasov oproti orchestru trochu poddimenzované, cez mohutný orchestrálny zvuk si najviac nachádzal cestu zvonivý Šaturovej soprán. Dueto sopránu a mezzosopránu, nárek matky a dcéry, sa dá nazvať len luxusnou ukážkou spolupráce a zohranosti, vzájomného počúvania sa a muzikality, rovnako ako následné dueto mužských sólistov. A v sólových kvartetách si to už len vynásobme dvomi.

Dôležitú úlohu v Schmidtovom oratóriu zohráva zbor – a že ho teda skladateľ nešetril. Možno to bola sústredenosť na očakávané náročné časti alebo už aj únava z procesu, v každom prípade boli prvé vstupy Slovenského filharmonického zboru... váhavé. Chýbala homogénnosť vo zvuku, spodné hlasy zanikali, fugátové nástupy boli spočiatku nejednoznačné. Situáciu sa asi snažil zachrániť prvý tenor, čo vo výsledku znamenalo, že miestami nepekne a najmä zbytočne trčal. Aj v pasážach, kde si hlasy v nepohodlných polohách odovzdávajú rovnaký motív a dokážu s ním kultivovane narábať, sa v tenore bojovalo o život. V tomto nastavení sa dopracovali k fúge po otvorení piatej pečate, kde sa konečne dostali do profesionálneho módu, aký je v SFZ štandardom.

V zbore Die Erde wankt! (Zem sa chveje!) pred koncom prvej časti oratória to už bolo presne to top spevácke teleso, ktoré bez mihnutia oka interpretuje najnáročnejšie diela. Komplikované fúgy sa valili v dôstojných tempách, väčšia istota sa pozitívne prejavila aj v energii zboru. Záverečné Hallelujah! zaznelo bez zaváhaní a do ticha po záverečnom tutti akorde dokonca nevleteli žiadni premotivovaní roztlieskavači z publika (bod pre Raiskina). O to väčšia škoda záverečného mužského jednohlasu, v ktorom zrozumiteľnosť textu išla na úkor legata a mäkkosti, čím ho, paradoxne, obrala o jeho duchovnú hĺbku. Mohutné záverečné Amen však napokon zmazalo všetky drobné chyby živého vystúpenia a záver BHS patril štvrťhodinovému standing ovation.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)