Rossiniho Semiramide opäť raz vystrčila rožky

Nečudujme sa, že Semiramide, v poradí tridsiata štvrtá opera Gioachina Rossiniho, posledná komponovaná pre Taliansko (ďalších päť už napísal pre Paríž), sa do repertoárov divadiel nevracia často. Dôvodov je viacero. Prvotným nebude pomerne komplikovaný ľúbostno-morbídny príbeh z Babylonu či rozsiahla minutáž opery. To sa dá prekonať. Vokálno-technicky extrémne náročnú štvoricu hlavných úloh však zdolajú len pre daný štýl školené hlasy.

V čase vzniku opery Semiramide mal Rossini 31 rokov. Skončilo sa jeho neapolské obdobie, z ktorého okrem deviatich opier vzišlo aj manželstvo s Isabellou Colbran. Poslednou hlavnou úlohou, ktorú pre jej fenomenálny hlasový rozsah a technické majstrovstvo napísal, bola práve Semiramide, premiérovo uvedená v benátskom Teatro La Fenice v r. 1823. Teatro Massimo, sídliace v srdci čarovného sicílskeho Palerma, patrí z hľadiska veľkosti budovy k najväčším európskym operným domom. Kapacitou necelých 1400 diváckych miest ho však len v Taliansku predbieha Teatro alla Scala. Podobne ako ostatné talianske divadlá, hrá v stagionovom režime. V aktuálnej sezóne ponúka dvanásť operných a baletných titulov. Jedným z nich bola Semiramide od Gioachina Rossiniho, ktorá sa do Palerma vrátila po 150 rokoch. 

Inscenáciu pripravil francúzsky režisér, scénický a kostýmový výtvarník v jednej osobe, Pierre-Emmanuel Rousseau. Umelecký tvorca v strednom veku s rozsiahlou divadelnou praxou zatiaľ na najprestížnejšie operné scény neprenikol. Ani jeho poňatie Rossiniho opery v Palerme nenadchlo. Bola to moja siedma Semiramide (z toho štyri v troch inscenáciách v r. 1992‒2019 na referenčnom festivale v Pesare), takže nástrahy predlohy z dejového i vokálneho hľadiska sú mi jasné. Oživiť starodávny príbeh historizujúco (ako kedysi Hugo de Ana v Pesare) je menej rizikovou cestou, Rousseau však na ňu nevkročil a radšej siahol po kinematografických podnetoch. Konkrétne sa inšpiroval filmovou estetikou Tonyho Scotta a Stanleyho Kubricka a kostýmovým štýlom francúzskej „haute couture“. Oči kamery mierili skôr na detaily, do akej miery boli čitateľné zo vzdialených radov nevedno, no pochmúrna atmosféra svietenia a farebne menené neóny boli zreteľné. A kostýmy? Kráľovnej elegancia sadla, no korpulentný Arsace (nohavicová rola) pôsobil komicky.

Režisér sa titulnú postavu snažil vykresliť ako vrahyňu typu Bátoryčky či Eleny Ceaușescu (odkaz z bulletinu), no zároveň aj ako ženu zranenú stratou syna. Inscenácia mala ambíciu byť scénicky zasadená do 80. rokov minulého storočia, čo by tiež nemusel byť problém, keby išla priamejšie po dráme a odpustila si ilustrovanie. Či baletnými prílepkami (viackrát využitá tanečnica, polonahá, opitá, objekt lesbickej chvíľky Kráľovnej či opakovane sa zjavujúci pomaľovaný muž ako duch mŕtveho kráľa Nina), alebo nezmyselnými gestikuláciami, hlavne zboru. Ak sa počas predohry dvakrát zdvihla opona so sekvenciami predhistórie príbehu, bol to prísľub zaujímavého výkladu. Ten sa však neraz strácal. Fajčenie takmer všetkých postáv bola nezmyselná barlička (žeby gesto Sicílčanom, holdujúcim tomuto zlozvyku?), predely medzi obrazmi spúšťaním opony vnášali divákom neistotu, či v danej chvíli tlieskať. Mŕtvol je už v origináli dosť, no režisérovi to nestačilo, opakovane sa podrezávali krky a z Azemy sa stala ďalšia vrahyňa. Otvorený záver, keď Arsace klesá k zemi a korunu preberá Ninia, jeho „alter ego“, mal však logiku.

Pod hudobné naštudovanie sa podpísal v danom teréne aprobovaný Američan Christopher Franklin. Veľký materiál vystaval s nadhľadom, dbal na globálny vývojový oblúk partitúry i na detaily. Obzvlášť príťažlivo znela skupina sláčikov, no dynamicky diferencoval všetky sekcie. V tejto interpretačne náročnej opere je potrebné rešpektovať spevácke individuality, čo sa Franklinovi podarilo s profesionalitou. Svoje kvality dokázal aj farebný, vyvážený a výrazovo diferencovaný zbor divadla (zbormajster Salvatore Punturo).

V Teatro Massimo Semiramide opäť raz vystrčila rožky, aby preskúmala, koľkých kompetentných interpretov má dnes k dispozícii. Pritom takmer obe obsadenia hlavných postáv prešli referenčnou parketou Rossini Opera Festivalu v Pesare. Počul som premiérovú zostavu, ktorej daný štýl, zvládanie koloratúr, v tomto diele bližších barokovej ornamentike než ozdobnosti Rossiniho belcantových kolegov, bol alfou a omegou. Z tohto hľadiska niet výhrad. K technike však treba aj farebné materiály a veľké tónové rozpätie.

Bezkonkurenčný prím patril ruskej, na talianskej belcantovej pôde veľakrát overenej 32-ročnej Vasilise Berzhanskej v titulnej úlohe. Začínala ako mezzosoprán, no dnes triumfuje aj v technicky a rozsahom najnáročnejších sopránových partoch. Jej hlas znie bez akýchkoľvek zlomov plynulo od najvyšších po najhlbšie polohy, má širokú paletu dynamiky a jej koloratúrna akrobacia nemá medzeru. Nikto to vedľa nej na javisku nemal ľahké, a to má titulná hrdinka dve veľké duetá s mezzosopránovým Arsacem a jedno s basovým Assurom.

Ani Chiara Amarù (Arsace) technicky nezaváhala, pohyblivosť jej mezzosopránu je akurátna. Chýba jej však príťažlivejší timbre, objemom hlasu je útlejšia a v polohách nie je celkom vyrovnaná. V lyrickom duete s titulnou hrdinkou v 2. dejstve sa jej darilo najlepšie. Typovo, aj pričinením kostýmu nevhodného pre jej habitus, bola málo uveriteľná v rôznych fázach, ktorými postava v priebehu deja prechádza. 

Maxim Mironov patrí k najkompetentnejším rossiniovským tenorom, ktorému v parte Idrena nerobili problém trojčiarkované „déčka“. Keď som ho pred dvoma desaťročiami po prvýkrát počul v Pesare v Ceste do Remeša ako absolventa Rossiniovskej akadémie, napísal som, že sa zjavil druhý Diego Flórez. Mironovov hlas síce nemá taký lesk, no jeho technika a frázovanie sú vzorové. V civilnom oblečení bol aj herecky plne uveriteľný. Za fakt, že po vražednom zásahu sa jeho krvavá škvrna na bielej košeli ilustratívne šírila, ide už na konto réžie. Slabším článkom ťažiskového kvarteta bol Mirco Palazzi v negatívnej postave Assura. Voči štýlu a precíznym fioritúram nemožno mať výhrady, no problémy mu robili okrajové polohy a občas aj menší hlasový volumen.

Navštívil som druhú reprízu z bloku siedmich predstavení v rozpätí ôsmich večerov, no divadlo nebolo vypredané. Po jednotlivých číslach zaznel skôr mierny potlesk a keby sa opona pred záverečnými klaňačkami zdvihla o pár sekúnd neskôr, nastalo by asi ticho. Sicílsku krv teda táto inscenácia príliš nerozbúrila. Ale Semiramide ostáva pre mňa aj naďalej milovaným operným skvostom.

Gioachino Rossini

Semiramide

Dirigent: Christopher Franklin

Réžia, scéna a kostýmy: Pierre-Emmanuel Rousseau

Zbormajster: Salvatore Punturo

Svetlá: Gilles Gentner

Mimické akcie: Carlo D’Abramo

Semiramide: Vasilisa Berzhanskaja

Arsace: Chiara Amarù

Assur: Mirco Palazzi

Idreno: Maxim Mironov

Azema: Francesca Cucuzza

Oroe/L’ombra di Nino: Adriano Gramigni

Mitrane: Samuele Di Leo

Orchester a zbor Teatro Massimo

Palermo

Teatro Massimo

11. 3. 2026 (premiéra)

13. 3. 2026 (recenzovaná repríza)