Rossini v Ostrave – odvážnemu šťastie praje

Z tridsiatich deviatich opier, tvoriacich javiskové dedičstvo Gioachina Rossiniho, je v bežnej divadelnej praxi výrazne preferovaný komický žáner. Hoci kvantitatívne menšinový. Keď sa v našich zemepisných šírkach objaví smelá ambícia inscenovať skladateľove vážne opery, treba nielen spozornieť, ale v prípade úspechu dvojnásobne oceniť.

Podobne, ako keď banskobystrická Štátna opera uviedla Rossiniho Otella (2019), teraz v prípade Mojžiša a faraóna (Moïse et Pharaon) v ostravskom Národnom divadle moravskosliezskom treba hovoriť o zdolaní „trojtisícovky“. Operný repertoár štvorsúborovej, v roku 1919 založenej inštitúcie, vedenej poldruha desaťročia Jiřím Nekvasilom, je otvorený od baroka po súčasnosť. Dramaturgia (Juraj Bajús) takmer nepozná zábrany. Ak sa teraz pustila do Rossiniho nečasto hranej opery, tak z belcantovej parkety sa mi vynára „tudorovská“ trilógia Gaetana Donizettiho, ktorá v rokoch 2012–2015 bola doslova objavom. 

Pár slov k Mojžišovi a faraónovi, keďže sa v Čechách a na Slovensku nehral. Ide o druhú verziu biblickej témy (prvou bol Mosè in Egitto, písaný pre neapolské Teatro San Carlo roku 1818), ktorá spadá do finálneho parížskeho obdobia skladateľa, zavŕšeného Viliamom Tellom. Neznamenalo to však, že vtedy 37-ročný Rossini prestal komponovať. Také skvosty ako Stabat Mater, Malá slávnostná omša, Soirées musicales či Hriechy staroby vznikli až neskôr. Nie je tiež namieste preferovať názor, že v tom čase sa Rossini venoval najmä kulinárstvu a zároveň opomenúť jeho vážne zdravotné problémy. 

V Paríži sa skladateľ usadil roku 1824, teda po benátskom úspechu Semiramidy, pretože v meste na Seine, vtedy preferovanom opernom centre, našiel optimálne podmienky. Stal sa najskôr hudobným riaditeľom Théâtre Italien (tam uviedol Cestu do Remeša) a napokon triumfoval v Académie Royale de Musique, predchodkyni dnešnej Národnej opery. S výnimkou Viliama Tella sa vo „francúzskych“ opusoch opieral o svoje dve opery z neapolskej periódy (Mohamed II sa zrkadlil v Obliehaní Korintu, Mojžiš v Egypte v Mojžišovi a faraónovi a ten sa kuriózne, po preklade do taliančiny, vracal ako Mojžiš) a Cestu do Remeša pretransformoval na Grófa Oryho. 

Mojžiš a faraón na nové libreto zodpovedá parížskemu dobovému trendu, je štvordejstvový s baletnou vložkou, prenesenou z Armidy. Časť hudby Rossini použil z pôvodiny s úpravou inštrumentácie, časť dokomponoval, aby svojím formátom tableau anticipoval grand opéru. Virtuóznych koloratúr je o čosi menej, no hlavné party sú aj tak nesmierne náročné. Je to v značnej miere ansámblová opera s veľkým priestorom pre zbor. Najznámejšie číslo z nej, modlitba zo 4. dejstva, zaznela v Paganiniho transkripcii aj pri odhalení náhrobného pamätníka v bazilike Santa Croce vo Florencii, kam Rossiniho telesné pozostatky previezli z Paríža.

Ostravské naštudovanie sa pochopiteľne muselo prispôsobiť priestoru nádherného Dvořákovho divadla. Napriek tomu nesie rossiniovskú pečať vďaka výbornému dirigentskému poňatiu Davida Šveca. Vystaval partitúru takmer bez škrtov, vypustil len baletnú scénu, s veľkým citom pre modelovanie detailov, náročných najmä v dychoch, kreslenie dynamického oblúka od lyrických po mohutné dramatické scény. Zároveň bol veľkou oporou pre sólistov v sólach a najmä ansámbloch. Písať o drobných zakolísaniach v orchestri by bola malichernosť, keďže celok vyznel strhujúco. Podobne treba vnímať zbor, pripravený Jurijom Galatenkom. Jeho technická a výrazová kvalita, aj pri neúmernom zamestnávaní choreografiou, bola jedinečná. Stal sa jedným z pilierov inscenácie.

Rešpekt si zaslúži mladý inscenačný tím. Režisér Vladimír John (1998) v spolupráci so svojimi rovesníkmi (scéna Kristiny Komárkovej, kostýmy Barbory Raškovej, svetelný dizajn Martina Krupu), museli hľadať kľúč k redukcii výpravných prostriedkov grand opéry. Tie kľúčové našli v symbolike kruhu a trojuholníka, nevnucujú ich však ostentatívne. Podobne ako z ich výkladu môžeme, ale nemusíme čítať kontext s konfliktami dnešnej doby. K vyčareniu zázrakov plynúcich z predlohy (od dúhy a zatmenia so zemetrasením ako znakov božej priazne a hnevu, cez zhasnutie ohňa na oltári a rozpad Isidinej sochy, až po prechod Červeným morom), využili inscenátori symboly a bohatú svetelnú réžiu. Historizujúca štylizácia kostýmov a ich diferencovanie boli zrozumiteľné.

Aranžmány na obmedzenej ploche javiska, ale aj po bokoch hľadiska, boli zvládnuté zväčša zmysluplne, k odstraňovaniu dojmu statickosti napomáhala aj točňa. Veľkým omylom však boli tanečné či pohybové akcie zboru i niektorých sólistov. Úplne kontraproduktívne, rušivé a vyslovene nezmyselné. Projekcií bolo našťastie minimum, tie však neveľmi harmonizovali s koncepciou.

Rossiniho opery v českom a slovenskom prostredí nie sú chlebom každodenným. Napriek tomu sa v Ostrave podarilo vlastnými silami (domáci plus hostia) zostaviť kvalitný ansámbel. Z dvoch titulných postáv má väčší priestor Mojžiš, do ktorého vniesol Martin Gurbaľ po 30-ročnej javiskovej praxi (z toho 25 sezón v Ostrave) stále intaktný, kultivovane vedený bas. Jeho výkon každým dejstvom rástol a v modlitbe znel s príkladnou emóciou. Mladý barytonista Daniel Kfelíř bol energiou nabitým, krásnou farbou hlasu a razantnými výškami vybaveným Faraónom.

Vzorové belcanto so štýlovým frázovaním, zdolávanie najvyšších tónov (vrátane d³), ako aj uplatnenie spintotenorových farieb boli doménou Martina Šrejmu ako Aménophisa. Priebojný soprán Veroniky Rovnej (Anaï) znie čoraz zaoblenejšie a speváčka precízne vyspievala takmer všetky koloratúry. Málokedy počuť mezzosoprán takého vrúcneho timbru a čistého štýlu, akým potešila Dominika Škrabalová (Marie). Soprán Magdalény Rovenskej (Sinaïde) sa niesol prierazne, no znel zatiaľ príliš ostro. Druhý tenorový part Éliézera zvládol bez problémov lyrický tenor Ondřeja Koplíka.

Rossiniho Mojžiš a faraón alebo Prechod Červeným morom (to je kompletný názov opery) patrí ku skúšobným kameňom aj väčších súborov. Ostrava ho rozlúskla a zmazala pomyselnú „červenú čiaru“, ktorú sa hocikto nepokúsi prekročiť. Potvrdila, že odvážnym šťastie praje.

Gioachino Rossini

Mojžiš a faraón alebo Prechod Červeným morom 

Hudobné naštudovanie a dirigent: David Švec

Réžia: Vladimír John

Scéna: Kristina Komárková

Kostýmy a pohybová spolupráca: Barbora Rašková

Svetelný dizajn a videoprojekcie: Martin Krupa

Zbormajster: Jurij Galatenko

Dramaturgia: Juraj Bajús

Mojžiš: Martin Gurbaľ

Faraón: Daniel Kfelíř

Aménophis: Martin Šrejma

Éliézer: Ondřej Koplík

Osiride: Petr Urbánek

Aufide: Vít Šantora

Sinaïde: Magdaléna Rovenská

Anaï: Veronika Rovná

Marie: Dominika Škrabalová

Orchester a zbor NDM Ostrava

Ostrava

Národné divadlo moravskosliezske/Divadlo Antonína Dvořáka

12. 2. 2026 (1. premiéra)