Richard Wagner: Träume
Richard Wagner označil dve z piatich piesní na básne Mathilde Wesendonckovej ako „štúdie k Tristanovi a Isolde“. Jednou z nich sú Träume. Budúci Tristan je tu už veľmi blízko: v chromatickej harmónii, v dlhých melodických oblúkoch aj v hudbe, ktorá sa zdráha dospieť k definitívnemu harmonickému rozuzleniu.
Wesendonck-Lieder vznikali v rokoch 1857 a 1858 v Zürichu, kde Wagner v tom čase pracoval na Tristanovi a Isolde. Býval v záhradnom domčeku na pozemku svojho mecenáša Otta Wesendoncka a k jeho manželke Mathilde, autorke textov piesní, si vytvoril intenzívny osobný a umelecký vzťah.
Mathildina báseň Träume hovorí o snoch, ktoré na rozdiel od prchavých vidín nezmiznú po prebudení. Každým dňom sú živšie a hlbšie sa vpisujú do duše. Prirovnáva ich ku kvetom, ktoré jarné slnko prebudí spod snehu: rastú, rozkvitajú a šíria vôňu, až napokon spočinú na hrudi milovaného človeka, kde pomaly dohoria. Wagner tu skomponoval hudbu takmer bez tiaže. Frázy sa rozvíjajú pomaly, jedna vyrastá z druhej a harmonické napätie sa uvoľňuje iba na okamih, aby sa vzápätí znovu otvorilo. Hudobný svet tejto piesne smeruje k ľúbostnému duetu druhého dejstva Tristana, jednému z najdlhších a najfascinujúcejších milostných duetov opernej literatúry.
Nahrávka, ktorú dnes počúvame, vznikla 7. novembra 1992 v Berlínskej filharmónii. Jessye Norman spievala Wesendonck-Lieder s Berlínskymi filharmonikmi pod taktovkou Jamesa Levina. Záznam zostal viac než tridsať rokov v archíve a na albume sa objavil až v roku 2023.
Norman tu spieva na vrchole svojich možností. Jej veľký, tmavo zafarbený hlas sa nad orchestrom nerozlieha silou, ale sýtosťou tónu. V Träume ho dokáže stiahnuť do mäkkých dynamických polôh a dlhé frázy modulovať bez pocitu náhlenia. Levine s Berlínskymi filharmonikmi pritom necháva orchestráciu Felixa Mottla dýchať v širokých plochách.
Jessye Norman som nevybral náhodou. Sú hlasy, pri ktorých si človek pamätá predovšetkým krásu tónu, a potom hlasy, ktoré menia spôsob, akým hudbu vnímame. Norman pre mňa patrí k tým druhým. Na jej interpretáciách Wagnera ma nefascinuje veľkosť hlasu sama osebe, ale schopnosť spievať veľkoryso a pritom intímne. VTräume je tento paradox obzvlášť silný: hlas, ktorý dokázal naplniť najväčšie operné domy, tu akoby spieval dovnútra...