Remeslo ako forma pozornosti

Predstavte si cvičiaceho hudobníka sediaceho pri svojom nástroji ako obraz zastavenia. Statický okamih v behu času, v ktorom sa snúbi radosť a pokoj s frustráciou a zlyhaním. Hudobník opakuje krátke či dlhé úseky hudobného materiálu, znova a znova, mechanicky, naoko nudne a bez zmeny. Pravdou však je, že v takomto okamihu sa toho mení veľa: spôsob, akým počúva, ako cíti plynutie času, ako vnútorne vníma „odpor“ materiálu či samotného nástroja pod vlastným dotykom. Často sa dokonca mení aj hudobníkova sebahodnota.

Skúste vnímať tento obraz nad rámec očakávateľného „jednoducho dril“ a predstavte si túto aktivitu skôr ako systematickú kultiváciu pozornosti. Cvičenie tu odrazu prestáva zohrávať rolu banálneho mechanického predstupňa interpretácie, akéhosi nutného zla na ceste ku konkrétnemu výsledku. Súčasná neuropsychológia opisuje pozornosť ako aktívnu silu, ktorá utvára naše kognitívne schopnosti. Sotva je to len pasívny filter – to, čomu venujeme pozornosť, totiž doslova mení štruktúru našich mentálnych procesov. Hudobník v tomto zmysle teda nerobí nič iné, než že nanovo usporadúva vlastný nervový systém. Zas a znova sa učí klásť dôraz na detail, potláčať šum, spoznávať krásy koncepčného myslenia, špecificky prežívať tok času a testovať svoje vlastné iluzórne predstavy – tie príjemné aj nepríjemné.

Hudobné remeslo je v takejto situácii nositeľom konkrétneho významu. Je to schopnosť udržať jemnú mieru kontroly nad tým, čo by inak uniklo. Ovládanie nástroja v spojení s konkrétnym prejavom na úrovni melódií, rytmiky a dynamiky stojí na hranici vedomia, pretože ide o proces oscilujúci medzi plne prístupnou a vedomou kontrolou a istou dávkou „automatizácie“. Opakované cvičenie formuje nielen techniku samotnú, ale aj spôsob myslenia. O to viac, ak sú súčasťou našich cvičebných plánov nové výzvy.

Celý tento proces umožňuje rozvíjať aj tie schopnosti, ktoré si s hudbou zvykneme spájať len metaforicky. Pamäť prestáva byť jednoduchou procedúrou ukladania a stáva sa nástrojom pre orientáciu v abstraktnej štruktúre. Tá zasa môže budiť dojem odtrhnutia od reality, ale v skutočnosti je skvelým nástrojom umožňujúcim vidieť a vnímať vzťahy v hudobnom materiáli, od jednotlivých tónov a úderov až po formu. Je tu preto jeden očividný paradox: myslenie v (abstraktnom) systéme vzniká z telesnej skúsenosti, z opakovaného prechádzania hudobným „priestorom“, v ktorom dialóg vedú pravidlá hudobnej teórie a kánony štýlov s hudobníkovým fyzickým telom a jeho emocionálnym prežívaním.

Je to krásny fenomén, ktorý môže byť prístupný takmer komukoľvek. Iste, cvičenie je pomalé a zmysluplné výsledky sa dostavujú ešte pomalšie. Prvým filtrom je preto trpezlivosť. Sila spojenia s hudobným nástrojom však spočíva v tom, že hudobník sa v tomto prežívaní stáva presnejší vo vnímaní, citlivejší na rozdiely a zmeny a schopnejší udržať pozornosť v dobe presýtenej dopamínovými jednohubkami. Ide navyše o pozornosť venovanú samému sebe, svojej duši aj telu.

Hudobníci nie sú automaticky lepší ľudia, hudba sama osebe nezušľachťuje ducha a cvičenie nemá ďaleko od tvrdej rehole. Praktizovanie hudobného remesla je však spôsob bytia, v ktorom pozornosť a oddanie sa okamihu nadobúdajú až metafyzický rozmer.